Ecce homo! Tak zvolal svet, keď uvidel toho malého človiečika, ktorý naň práve po prvýkrát mrkol. Tí, ktorí k nemu stáli bližšie, tí nekričali, len slzili, pokúšali sa o úsmevy dojatia, čo im stena slanej tekutiny náležite strpčovala.
Ešte akoby som cítil tie pramienky vône, ladne stúpajúce z tmavohnedej hladiny radosti chutí. Môj pohľad sa zmenil predgalileovskou dogmou - zem sa stala plochým diskom, okrúhlou doskou, na ktorú dve miery Všehomíra položili svoje šálky pariacich sa otázok.
Je mi smutno. Pomaličky zbieram drobné črepinky z dlážky. Pozliepať ich? To nie, to určite nie. Snáď ich uložím do krabičky a založím do zadného regálu, niekde ďaleko od vchodu, nech sa mi preboha zase nerozsypú. Nech ich zase vlny neroznesú...
Svet stíchol, do vedomia sa pomaličky vkráda noc. To sú tie chvíľky, kedy si sadnem a premietam si filmy. Filmy o dobách nedávno minulých, tie scény bez strihu, ktoré sa snažím si naukladať na celuloidový pás pochopenia. Mám pred sebou fľašu, je dopoly naplnená zlatistým nápojom, ktorý svoju farbu i chuť dostal do vienka od nekonečných lánov, čo nerozobrali mlynári. No viac než obsah, zaujala ma etiketa. Vyrovnanými úhľadnými znakmi hlása dvojpólovosť. Spolovice v plnom svetle, spolovice bez jediného záblesku.
Jemne našľapujem kvapkami dní, vypĺňam okienka dotazníka všetkých nádychov a výdychov, ktoré mi ktosi predpísal na ozdravenie po bezbrehom šoku narodenia pred vekmi. Tie veky boli asi pridlhé, začínajú sa zlievať do jednej masy, ktorá sa už - už prikráda k okraju misy, aby sa nekontrolovane preliala cez okraj všednosti a svojho hostiteľa vysunula na okraj zubiacej sa priepasti, kde už s hladom čakajú Tí Veľkí a zvierajú v rukách nálepky. Cez okraj mojej vlastnej všednosti, na ktorej si popásam ducha a hľadám bodôčky, tie darujú svetlo a rozsvietia pohľad, aby ho naplnili jasným dôvodom pre slovo vyvážené odpoveďou.
