K téme situácie v zdravotníctve sa vraciam pravidelne. Zrejme aj preto, že rokmi neprichádzajú žiadne príznaky zlepšenia. Neurobilo sa vôbec nič, aby som musel zmeniť názor. Mnohí sa starajú len o svoj biznis a o ľudí sa zaujímajú len do tej miery, aby boli ich zákazníkmi (v súvislosti so zdravotníctvom – aby boli chorí a potrebovali sa liečiť).
Uvedomujem si, že príliš expresívne výrazy nemusia podporiť závažnosť slov (kašleme na zdravie).
O tom, že aj zdravotníctvo je často biznis pochybuje jedine ten, kto posledné roky spal pod skleneným vekom ako snehulienka. Mrzí ma však, že peniaze sú často tým, čo zmenilo tento humánny rezort na biznis.
Najdôležitejšou príčinou je absencia spoločenskej predstavy ako má zdravotníctvo fungovať. Od zdrojov, cez samotnú prax, až po finálny výsledok.
Čítal som, že situácia s financovaním nemocníc a zmluvnými vzťahmi so zdravotnými poisťovňami je napätá. Niektoré nemocnice majú peniaze na prevádzku len na niekoľko mesiacov. Vyplýva to zo zistení Asociácie nemocníc Slovenska.
Štát sa vzdal svojej úlohy financovateľa zdravotnej starostlivosti. Celý proces bol podľa môjho názoru od začiatku zmesou amaterizmu.
Najprv štát donútil odštátniť sa ambulanciám. Zo dňa na deň sa z lekárov v ambulanciách stali "neštátni" lekári. Údajne proti svojej vôli a želaniu. Problém nastal, keď sprivatizoval niektoré výkony ako napríklad laboratóriá, zobrazovacie metódy, poskytované nemocnicami. Okamžite po privatizácii stúpla hodnota sprivatizovaných výkonov a nemocnice prišli o zlaté vajcia.
Odstránením zárobkovo pozitívnych častí a ponechaním len deficitných oddelení sa vytvoril terajší systém zadlženia nemocníc.
Možno, že samotná existencia poisťovní nie je problém. Problémom je asi rezignácia štátu zabezpečovať prisľúbené služby občanom. Garantuje ich štát (a poisťovne), nie lekári. Toto si treba uvedomiť. Ako príklad Tesco sa nezaviazalo zabezpečovať potravinovú sebestačnosť, ale štát.
Ako to liečiť. Priznám sa, že neviem navrhnúť komplexné riešenia. Moje schopnosti sú samozrejme limitované.
Vždy je však snaha o veľkú reformu zdravotníctva. Každé voľby v predvolebnom období počúvame našich politikov, ktorí od gruntu všetko vylepšia a nastane raj.
Štát by mal dôstojne biznisu konkurovať svojou praxou, nie iba zákonmi nastavovať štandard. S biznisom v zdravotníctve nemám žiadny problém tam, kde v užšom nejde o zdravie typicky plastické chirurgie na želanie, čiže subjektívne vnímané skrášlenie.
Zásadný problém s ním mám v tých zvyšných prípadov hlavne tam, kde podľa môjho cítenia má fungovať princíp solidárneho poistenia a štátnej garancie zdravia občanom krajiny. Zmena v myslení i vnímaní zdravotníctva je potrebná u všetkých účastníkov trojuholníka. Pacient, poskytovateľ, poisťovňa a to smerom k väčšej zodpovednosti každého z nich za svoju oblasť pôsobnosti.
Odmietam systém, ktorý je nastavený len na vytváranie profitu a nie spoločenského blaha. Čo mne osobne v súčasnej medicíne tiež chýba, je často obyčajný ľudský prístup. Dokonca je taký vzácny, že je vlastne alternatívny. Česť výnimkám lekárom, ktorí sú skutočne sociálnym kapitálom v našom zdravotníctve.
Možno cesta k zlepšeniu stavu nášho zdravotníctva existuje. Bude pomalá tŕnistá a v mnohom odkázaná na kultúrne dospievanie spoločnosti, ktoré je veľmi pomalé.
Asi treba, aby sa zmenil systém z kapitalistického na lepší, potom má aj zdravotníctvo šancu. Reforma zdravotníctva by sa mala sústrediť na to, čo je pre ľudí dôležité. A tým je zdravie – a teda systém zdravotníctva využívať čo najmenej. A úplne na záver. Zdravie by sme mali považovať za normu, nie luxus.
