Emócie sú prirodzenou súčasťou nášho biologického vybavenia. Všetky marketingové nástroje s nimi počítajú a všetky masovokomunikačné prostriedky s nimi manipulujú. Napriek tomu sa zdá, že nás celý systém vedie k tomu, aby sme si ich nevšímali a prípadne držali ich na uzde.
V súčasnosti sa často hovorí o pozitívnom myslení. Na prvý pohľad sympatický apel, ale v podstate ide o to, aby ľudia čo najmenej dávali verejne najavo svoje negatívne emócie. Predpokladá to, že ľudia budú neustále naladení pozitívne bez ohľadu na to, čo prežívajú. Zo zdravého optimizmu sa môže stávať tlak. A potláčanie negatívnych pocitov môže viesť k odcudzeniu seba samého, osamelosti a pocitu odtrhnutia od reality.
Podľa môjho názoru pre zdravý život je potrebné vedieť zvládať aj negatívne emócie, ktoré k životu nevyhnutne patria a majú svoju adaptívnu (užitočnú) funkciu. To, čo teda v skutočnosti potrebujeme, je budovanie psychickej odolnosti.
No a schopnosť pracovať so svojimi emóciami by mala byť súčasťou školskej výuky.
Prečo?
Kedysi sa jednak neriešili pocity, väčšinu života zaberalo zabezpečenie holého prežitia a na luxus zaoberať sa emóciami jednoducho nebol čas. So zbohatnutím spoločnosti a prosperitou vznikol kopec voľného času. Zároveň ľudia žili v komunitách, kde okrem rôznych negatív, si vedeli poskytnúť pomoc a podporu. So sociálnymi sieťami sa stratilo aj to detské spolužitie – zbojstvá na susedovej hruške. Deti vyrastajú izolovane. Zrazu nie sú návyky, zrazu nie je podpora vrstovníkov. Aj nutnosť sociálne fungovať medzi inými ľuďmi. Deti idú vystrašené do sveta, bez návykov, bez skúseností.
Preč je detská naivita a nevinnosť, už presakuje osobnosť a patológia vrstovníkov. A množstvo „dobrých rád“ z internetu. Tam kde utešoval kamarát, teraz je skupina na sociálnej sieti, možno umelá inteligencia. Bez citu, bez empatie, bez bazálneho ľudského tepla. Všetci sa chcú mať dobre. Ale čo to je? Rodičia buď chránia, alebo trestajú a kontrolujú. Dieťa nemá vytvorené bezpečné prostredie na hru na život.
Ako hovorí môj priateľ psychiater.
A tak máme generácie dospelých „amatérov“, ktorí riešia v 19. roku života to čo mali riešiť ako šesťroční. Preto ten vzostup duševných porúch. Posielame jahniatka na jatky. A ešte im tvrdíme, že majú byť pozitívni, treba myslieť pozitívne. Nenaučili sa spracovať hnev, frustráciu, sklamanie. Nevedia s nimi narábať. Buď tú hŕstku emócií obrátia voči sebe, alebo voči okoliu.
Rodičia zlyhávajú. A štát, ktorý prebral (až si vynútil) ich úlohy zlyháva rovnako. Život ich naučí. Len budú trpieť zbytočne. A zbytočne minú energiu na veci, ktoré mali dávno vedieť. Alebo prídu k psychiatrovi, ktorý im sa snaží to všetko nahradiť v rýchlo kurze.
Aj preto sa snažíme v našom IPR v Bratislave učiť našich žiakov v rámci pedagogickej a voľnočasovej rehabilitácie pracovať s emóciami. Je dôležité im vysvetľovať, že negatívne emócie sú normálna súčasť našej emočnej výbavy a majú svoju nenahraditeľnú funkciu. Moji podriadení kolegovia tomu venujú patričnú pozornosť a som im za to vďačný.
Sú rovnako dôležité a normálne ako radosť, „šťastie“. Že nie je chyba jedinca ak ich cíti. Sú len prejavom toho, že svet a my, nezodpovedajú našim očakávaniam, túžbam alebo nám dokonca škodia. Sú znamením, že veci sa nedejú v súlade s našimi predpokladmi.
Dôležitejšie ako samotný negatívny pocit je naša reakcia naň. Neúspech nasledovaný frustráciou a hnevom je prirodzený a má slúžiť k tomu, aby nás motivoval. Aj negatívnu emóciu je potrebné spracovať konštruktívne.
Alebo ešte jednoduchšie. Okolo nás je veľmi veľa vecí a javov. Niektoré sú dobré, niektoré zlé, väčšina neutrálnych. Takmer vždy, aj keď je okolo veľa zlého a škaredého, sa niekde blízko dá nájsť aj niečo pekné a dobré. Ak si necháme svoju pozornosť strnúť len na tie zlé, tak to pekné a dobré si nevšimneme.
Takže pozitívne myslenie by malo začínať zameraním pozornosti.
