O zmene prístupu k financovaniu zdravotníctva píšem často, no nerobím si ilúzie, že slovo je silnejšie ako šušťanie peňazí. Je však potrebné, aby sme o tomto probléme premýšľali všetci.
Samozrejme, že zdravotníctvo je špecifické. Moc jednotlivých účastníkov je nerovná. Je to vrodené systému. Regulácie musia smerovať k tomu, aby sa tie nerovnosti minimalizovali. Každý účastník systému sa správa principiálne kapitalisticky, má snahu minimalizovať svoje náklady a maximalizovať výnosy. Pacient chce napríklad dosiahnuť návrat zdravia, zlepšenia svojho stavu, ústup bolesti, zlepšenie funkčnosti. Jeho nákladmi sú čas, peniaze, množstvo utrpenia, ktoré prežije do zlepšenia. Jeho túžbou je dosiahnuť cieľ s čo najmenšími nákladmi.
Zdravotník túži pomôcť, áno je to dominantná idea stále. Jeho výnosom okrem financií je aj pocit úspechu, radosť z pomoci, užitočnosti. Každý úspech, dosiahnutie zlepšenia pacienta, je nehmotným a pritom veľmi dôležitým výnosom.
Nákladmi zdravotníka sú čas, energia, obetovanie rodiny a svojich potrieb. Ak je súkromník, tak aj bežné náklady, mzda, nájom, energie, papier. Motiváciou poisťovne je, malo by byť, zabezpečiť čo najlepšie uspokojenie, dosiahnutie cieľov pacienta pre čo najviac svojich poistencov.
Motiváciou regulátora, to znamená Ministerstvo zdravotníctva SR zastupujúce štát, spoločnosť, je – malo by byť – zabezpečiť čo najzdravšiu populáciu. Minimálne pre ich návrat do práce a možnosť zdanenia pre štát. A zabezpečiť, aby účastníci systému dodržiavali cieľ zlepšenie uspokojenia pacienta.
Otázka znie, kto rozhoduje, ako veľmi bol pacient, konzument uspokojený? Asi by to mal byť pacient. Samozrejme, posúdenie len pacientom je veľmi subjektívne. Systém, v ktorom pacient nerozhoduje o svojom uspokojení vedie k virtualizáciám obsahu uspokojenia na strane ostatných účastníkov.
Zdravotník, poisťovňa, regulátor si vytvárajú vlastné predstavy o tom, čo je uspokojením pacienta. Bez pacienta. Tie môžu, ale aj nemusia, čo je pravdepodobnejšie, odrážať to, čo vníma ako uspokojenie pacient. Rizikom je totiž, že nenápadne sa im do ich virtualizácie uspokojenia pacienta primiešavajú čisto osobné motívy.
Aby môj komentár nevyznel lacno a plocho ponúkam stanovisko lekára z praxe.
Na chodbe sú dve ambulancie. Ambulancia A a B. Lekár a sestra v ambulancii A sú nepríjemní, nevenujú sa pacientovi, kričia naňho a majú podpriemerné výsledky.
V ambulancii B sú príjemní, hľadajú cesty ako uľahčiť pacientovi kontakt, napríklad online objednávky, majú nadpriemerné výsledky.
Do ktorej ambulancie bude smerovať pacient? Asi sa zhodneme, že do ambulancie B. Ak ambulancie A aj B sú hradené rovnako, dokonca ambulancia B je pokutovaná poisťovňou za prekročenie limitov napríklad odberov, čo znamená horší koeficient a následne sú jej znížené platby, pričom ambulancia A pre dodržanie, teda šetrenie má lepší koeficient, tak síce pacient by inklinoval k ambulancii B, systém, ale preferuje ambulanciu A.
Vo výsledku teda personál v ambulancii A nezmení nič na svojom prístupe, lebo nie že nie je trestaný, naopak, je zaň odmenený. V ambulancii B naopak si musia položiť otázku, či je stále cieľom liečiť štandardne, v praxi nadštandardne, alebo prežiť.
Takže bude tendencia znížiť kvalitu. Alebo odísť do systému, kde za kvalitu nie ste trestaný. Alebo sa odzmluvniť. Údajne nie v každom odbore to ide. Toľko stanovisko lekára z praxe.
Veľkým problémom sú aj nemocnice. Kým nemocnice nebudú riadiť efektívni a správne motivovaní manažéri, budú stále generovať miliónové dlhy. Čo sa týka pacienta, vnímam to tak, že pacient v systéme nerozhoduje takmer o ničom.
Často nie je dôležitý, kĺže po povrchu. V podstate je však pacient nútený strpieť to, čo systém ponúka.
Alebo si našetriť a ísť k nezmluvnému, kde už trh rozhoduje – pacient je priamy nákupca služby, tak veľmi uvažuje, kam tie peniaze investuje.
Cesta zmeny k lepšiemu, je cesta dôležitejšej úlohy pacienta v systéme. Aby s pacientom išli aj peniaze. Nie slogany pacientsky orientované zdravotníctvo, ale možnosť pacienta rozhodovať. A to pre všetkých účastníkov nie je v tomto systéme možné. Mnohí v systéme profitujú, odhodlaní zdravotníci a pacienti občas trpia. Ako píše môj spomínaný priateľ lekár. Zdravotníctvo je veľký prsník a tečie z neho veľa mlieka. A prisatých je veľa.
Všetkým by nám pomohlo, ak by zdravotníctvo ako segment nebolo prepolitizované, ale rozhodovalo by sa o ňom odborne a manažérsky.
