V predošlom komentári sme sa venovali problematike ega. V tomto novom komentári by som chcel byť konkrétnejší.
Podľa môjho známeho psychiatra problém politiky a nielen slovenskej je, „že k moci sa dostávajú často osobnosti s nízkym stupňom empatie a vysokou motiváciou uspokojovať vlastné potreby.
Ako píše, narcistické osobnosti pôsobia navonok často veľmi presvedčivo, pevne. Vyvolávajú pocit sily, odolnosti, sebaistoty. Ľudia samozrejme inklinujú pri výbere vodcov k všetkým uvedeným položkám. Málokoho osloví osoba pôsobiaca neistým, zakríknutým dojmom. Tento rozdiel medzi exekutívnou a morálnou autoritou je historicky dobre zachytený. Exekutívna autorita, napríklad vládca, žije uprostred virvaru spoločnosti, je sebaistý stratég.“
Morálna autorita je osoba často mimo spoločenského diania, nezúčastňujúca sa na každodennom riadení a živote spoločnosti. V príbehoch exekutívny vodca často hľadá pomoc a radu morálneho vodcu. Napríklad králi boli exekutíva a pápež ako morálna autorita bol akosi mimo diania. Dokonca aj Ježiš ako morálna autorita mal svoju exekutívu vo forme 12 učeníkov.
Prečo takéto zamyslenie? Nuž lebo spojenie exekutívnej a morálnej autority v jednej osobe je nebezpečné.
Exekutívna autorita je potom sama vykladačom a etalónom morálky a morálka už nie je transcendentálna, ale slúži na uspokojenie cieľov exekutívy. Exekutíva stráca brzdu, nastavovanú nezávislou morálnou autoritou a všetky svoje skutky sa neporovnávajú s nezávislou morálnosťou, ale s konaním a náhľadom exekutívy. Už to konanie samotné vytvára vrchol morálky, ideál hodnôt a muštru pre všetkých.
Keďže človek je limitovaná bytosť a aj tie najlepšie úmysly sa dokážu premeniť na zlo, neexistencia nezávislej morálnej a exekutívou akceptovanej autority vedie ku katastrofe. Exekutíva musí svoje skutky porovnávať s nezávislou morálnou autoritou, musí akceptovať svoju podriadenú úlohu v tejto sebareflexii. Zároveň je však nadradená morálnej autorite v schopnosti konať, riešiť veci bežného života.
Rovnaký model je napokon zachytený aj v súčasnom delení moci. Ústavné súdy ako morálne autority dohliadajú nad harmóniou skutkov exekutívy so základnými morálnymi pravidlami. Problém je, keď exekutívna autorita odmieta akýkoľvek iný zdroj morálnosti okrem seba samej. Vláda exekutívnych vodcov bez morálnej autority, bez niečoho čo ich presahuje, bez zrkadla, ktoré im nezávislá morálnosť nastavuje. Sama o sebe je počiatkom i koncom.
Morálka môže byť brzdou pre ambiciózneho individualistu, ale spravidla je výhodná pre vývoj spoločnosti z dlhodobého pohľadu.
A toto je práve bod, v ktorom je slabina našej západnej spoločnosti. Dnes sa príliš sústreďuje na krátkodobé ciele a tie dlhodobé sa cielene často ani nepokúša formulovať. Silné egá sú majstri vo využívaní krátkodobých príležitostí, často na úkor dlhodobého rozvoja. Netrápia sa problémami, ktoré sa objavia, až keď už nebudú existovať. Ale pre spoločnosť to môže byť zhubné.
Ideológie, ktoré priamo zbožšťujú človeka, jeho túžby a impulzy sú morálne slabé od základu. Povyšujú individualitu na úroveň základnej pravdy a naviac zavádzajú vrodenú nerovnosť v hodnote jedinca založenú na príslušnosti k nejakej (podľa ideológie) skupine.
Stráca sa všeobecná hodnota ľudskej bytosti, vzájomná naviazanosť a všeobjímajúci obsah slova „blížny“. Namiesto empatie a milosrdenstva delia ľudstvo na skupiny a ich vzájomnú interakciu určujú ako a priori nezmieriteľne hostilnú, antagonisticky nezmieriteľnú. A to je zlé..
Ego je dobré vtedy, keď zvláda pudy a inštinkty, impulzy a reguluje ich, riadi a keď ego dobre vníma a pracuje so super egom, teda normami a zákonmi a predpismi spoločnosti. Zlé ego je, keď podľahne pudom, napríklad prevláda pud moci nad dobrom a zlé ego je z druhej strany vtedy, keď podľahne tlaku zvonku – reklame, médiám, konšpiráciám.
Zdravé, integrované, silné EGO sa vyznačuje vysokou identitou a reguláciou k pozitívnym hodnotám.
