V súčasnosti je z pochopiteľných dôvodov vo verejnosti veľmi frekventovaným slovom konsolidácia. Kto je vo vláde konsoliduje, kto je v opozícii, chystá sa konsolidovať. Otázkou je však obsah tohto pojmu.
Mrzí ma, že múdrosť a korektnosť sú často veľmi osamelé. Musím sa priznať, že nesúhlasím s postojmi a názormi niektorých politikov, ktorí nemajú dostatočný mentálny ani iný potenciál a zjavne len šíria nenávisť.
Že je konsolidácia potrebná, to každý súdny človek uzná. Aj to, že to bude bolieť a nezostáva nič iné, len sa s tým zmieriť.
Som toho názoru, že konsolidovať len na ľuďoch nestačí. Konsolidácia sa musí dotýkať aj politických elít. A dôležitá je aj otázka, kto ju vlastne chce. Ľudia chcú iba to najlepšie z kapitalizmu aj socializmu. Šikovní podnikatelia sú za vodou, alebo sa presťahujú, mladí môžu za hranice, takže tu ostanú tí čo nemôžu preč.
Ku všetkej úcte sa mi zdá, že stav Slovenska je výsledkom mentálnej úrovne celých generácií obyvateľov, o čo sa postarali aj všetky predchádzajúce režimy. Výsledkom je akákoľvek strata morálky a zodpovednosti, ktoré sú nevyhnutným predpokladom demokracie. Vyrástla nová skupina ľudí túžiacich po moci, ktorí urobia všetko pre to, aby sa pri nej udržali.
Keby som sa mal vážne zaoberať konsolidáciou financií, keby to záviselo odo mňa, tak by som najskôr niekoľko týždňov až mesiacov venoval analýzam a štúdiu údajov. Verím, že sa toto u zodpovedných dialo.
Úprava deficitu verejných financií, ak by mala mať zmysel tak, samozrejme že musí redukovať aj výdavky na strane štátu.
Správnu konsolidáciu by som chápal ako trvalú stratégiu, nie ako jednorazovú záležitosť jedného volebného obdobia. A z toho pohľadu by môj smer bol ten, aby si štát budoval svoj hospodársky sektor, ktorý by jednak poskytoval služby, ktoré by si štát inak musel objednávať za vyššiu cenu a jednak by štátu prinášal príjmy.
Peniaze nerastú na strome, treba ich jednoznačne vyprodukovať prácou. Keď nevytvorí národ zisk, nebude čo zdaňovať.
Nezabúdajme, že každé konsolidačné opatrenia nezasiahnu len peňaženky ľudí, ale aj ich psychiku. Rastúce odvody, dane a ceny prinášajú neistotu, frustráciu a môžu viesť až k úzkostiam či depresii. Mnohí majú strach a obavy ako budú žiť. Viaceré firmy neprijímajú, redukujú výrobu, zefektívňujú. Strach zo straty, neschopnosti získať zamestnanie za posledný rok sa dostal na prvú priečku obáv v psychiatrických ambulancii.
Finančná istota je spätá s pocitom bezpečia, čo je jedna z najdôležitejších ľudských potrieb. Konsolidovať treba. Tí ľudia, čo sú za to zodpovední, to nakoniec urobia. Zrejme aj s chybami, ale tie robí každý. Konštruktívny politik sa nesmie báť robiť aj chyby, lebo niekedy je najväčšou chybou stagnovať na mieste.
Osobne som presvedčený, že ani nositelia Nobelových cien by nespravili konsolidáciu tak, aby nebolela.
Určite sú veci, na ktorých by sa mali v princípe všetky politické sily zjednotiť. Lenže to zjednocovanie postojov sa nerobí tak, ako som opakovane kritizoval vo svojich komentároch (krikom, hádzaním sa o zem a trvaním na svojom...). Zjavne zlaté časy diskusii gréckych filozofov a scholastiky sú už v nenávratne a občas zostáva len mlátenie prázdnej slamy v niektorých diskusných reláciách. Samozrejme, že česť výnimkám.
Dôležité si je uvedomiť, že konsolidácia nemôže byť len účtovníckou operáciou. Musí fungovať efektívne a s úctou k človeku.
