Niekedy sa mi zdá, že sme premrhali obrovskú šancu na vytvorenie základu, ktorý by nielen nám, ale aj generáciám po nás prinášal spokojnosť zo života v krajine, ktorú by vnímali ako priestor na pokojný, tvorivý život. Každý z nás, individuálne, sme sa sústredili na vlastný život, rodinu a kariéru, a zanedbali sme budovanie spoločenských vzťahov ako systému.
Je to veľká škoda.
Snáď k tomu prispela aj mylná ilúzia lineárneho plynutia času, priamočiareho vývoja vpred. Ak vnímame život ako jednoduchý lineárny graf, tak si podvedome predstavujeme, že môžeme doviesť stav vecí do bodu spokojnosti, odkiaľ už nasleduje len udržiavanie stavu. Mysleli sme si, že sme už veľmi blízko tohoto cieľa. Keď nie pre seba, tak pre svoje potomstvo. Kvôli tomuto cieľu sme boli ochotní aj dočasne si „utiahnuť opasky“.
Lenže čo teraz, keď zistíme svoj omyl?
Čo ak každá nová generácia, možno súbeh 2-3 generácií musí svet budovať nanovo. Čo ak priebeh nie je lineárny, ale je sínusoidou? Čo ak musíme pripustiť, že život a vývoj prebiehajú v cykloch? Spolu s nevyhnutnými vzostupmi aj pádmi…
Je to síce bolestná myšlienka, prinášajúca pocit istej márnosti, ale ponechávajúca možnosť „reštartu“ pre budúcnosť. Ponúkajúca milosrdenstvo nezviazanosti s cestou predkov, možnosti slobody tvorby vlastnej budúcnosti. S možnosťou napraviť omyly predchádzajúcich generácií, ale aj s potenciálom opakovania už raz urobených chýb.
Možno ani trvale jednosmerný pohyb („trvalo udržateľný rast“) ani nie je možný a sme prírodnými zákonmi odsúdení na oscilácie okolo ideálnej dráhy vývoja.
Istú nádej nachádzam v tom, že tým naši potomkovia dostávajú možnosť využiť svoj potenciál lepšie ako sme ho využili my.
I keď niekedy si myslím, že táto konzumná spoločnosť, napriek všetkým proklamáciám, nevytvára podmienky na pokojný rozvoj nových generácií. Všadeprítomná konkurencia a dominancia „práva silnejšieho“ ničia podmienky spolupráce, ktorá je na pokojný rozvoj nevyhnutná.
Ľudstvo počas všetkých predchádzajúcich storočí dokázalo vnímať cyklickú povahu časových zmien a dokázalo žiť v súlade s nimi. Potrebujeme sa vrátiť ku skoro zabudnutej múdrosti predkov a obohatiť ju o nový potenciál, ktorý sme získali rozvojom techniky a vzdelania.
Nádej je dar a silná emócia. Láska dáva nádej a nádej vyviera z lásky. Láska je vyjadrením zmyslu. Láska, ktorá presahuje naše dnešné ja. Nádej, že existuje zmysel, je ten pohár vody, ktorý môžeme smädnému pútnikovi dať. A každý hlt vody robí z dnešného smädného zajtrajšieho darcu pohára vody. Pripraveného pre smädných tohto sveta.
Je preto dôležité si uvedomiť, že nádej môže vyrásť, splodiť presvedčenie - racionálne argumentované hodnoty. Potom už len záleží na tom, aby človek mal silnú odolnosť, aby mu niekto presvedčenie alebo vieru neukradli, nezničili, nedehonestovali. O tom je život.
Nesmerujme na smetisko nádeji.
