Pred pár dňami som čítal zaujímavý rozhovor s analytikom globálnych trendov MUDr, Jurajom Mesíkom o téme klimatických zmien. Okrem iného v rozhovore sa dotýka problému klimatickej negramotnosti. Vysvetľuje to aj tým, že klimatický systém je zložitý a hlbšieho ho chápať vyžaduje trochu vyššiu inteligenciu (IQ) a prírodovedné vzdelanie.
Práve táto klimatická gramotnosť ma veľmi zaujala. Dovolil som si napísať krátke stanovisko ku všetkej úcte k autorovi.
Nemyslím si celkom, že prístup ku klimatickej zmene a potenciálnym riešeniam je primárne otázkou výšky IQ. Je veľa veľmi inteligentných ľudí, ktorí tento problém bagatelizujú či celkom ignorujú, a mnoho "obyčajných" ľudí by zasa rado videlo nejaké rozumné riešenia.
Preto ja osobne by som to takto neredukoval na otázku "IQ" ľudí, navyše ide o dosť kontroverznú metriku správania ľudí. Čo presne vlastne meria? Schopnosť logického uvažovania? V každom prípade empatiu určite nie - a tá je podľa mňa oveľa doležitejšia pri kolektívnych problémoch spoločnosti.
Ja osobne to vnímam tak, že dnes je módne rozprávať o rôznych druhoch „gramotnosti" a trochu ma prekvapuje, prečo práve klimatická. A v akom zmysle? Pre jednotlivca by súvislosť s klímou mala spočívať v tom, aby človek rozumel počasiu. Aby vedel, ako sa za každého počasia vystrojiť von na účel, ktorý potrebuje vybaviť. Aby počítal s možným zhoršením počasia, alebo aby zbytočne v lete nenosil nepotrebnú záťaž, ale radšej vodu a ochranný krém či čiapku. V tomto zmysle sa klimatickej gramotnosti učíme všetci už od škôlky a podľa zásahov horskej služby v Tatrách veru aj v dospelosti majú mnohí medzery.
Ale toto asi pán doktor Mesík asi nemal na mysli. Zrejme myslel, že by si mal každý uvedomovať, ako to, čo robí, vplýva na klímu. A tu je moment, nad ktorým som sa trochu zamyslel - prečo práve na klímu? Veď to je extrémne extrapolované okolie človeka.
Bežne sa stretávam s tým, že ľudia nie sú schopní domyslieť, ako ich konanie ovplyvňuje susedov. Napríklad hlučné správanie v noci, alebo spôsob, akým parkuje, či nevhodne neprekáža iným v odchode z parkoviska a mnoho podobných vecí. Chýba nám, nazval by som to - systémová gramotnosť.
Chápanie, že sme súčasťou veľkých systémov a že je v našom záujme, aby tie systémy fungovali. Klíma je špeciálnym prípadom takejto gramotnosti a som presvedčený, že klimatická gramotnosť bez tej systémovo-susedskej je nemysliteľná chiméra. Ako keby sme sa pohoršovali, že niekto, kto nevie čítať a písať nedokáže vyriešiť kvadratickú rovnicu.
Keď už teda požiadavka na klimatickú gramotnosť, v rámci vyššie popísanej systémovej, od koho by sme to mali začať vyžadovať? Bežný občan, vari nebude namietať nikto, že on má veľmi malý príspevok (kladný či záporný), alebo inými slovami páku, na ovplyvňovanie klímy. Tú gramotnosť (aj systémovú) by som vyžadoval hlavne od tých, ktorých rozhodnutia silne ovplyvňujú systém - tvorcov legislatívy, vykonávateľov výkonnej moci, manažmentov podnikov. Apel smerom nadol fungovať nebude, resp. s mizivým výsledným vplyvom.
A práve toto volanie po „klimatickej gramotnosti" odhaľuje hlavnú slabinu našej „demokracie" a prehnaného dôrazu na práva a slobody. Lebo najskôr ľuďom dáme individualizmus a voľnosť ničiť všetko okolo seba, lebo je to „demokratické" a potom zistíme, že ľudia idú na doraz až pokiaľ majú povolené, a často si nárokujú ísť ďalej.
V tejto súvislosti mi adekvátne reagoval môj priateľ publicista. " Som veľa s vnúčatami, tak dám príklad. Môžeme deťom dať voľnosť, aby sa podľa vlastného uváženia pri odchode a príchode domov obúvali alebo vyzúvali. Ale ak majú dovolené všetko, prečo nám potom vadí, že prídu v zablatených topánkach aj do kuchyne alebo naopak v ponožkách hoci pred dom, keď prší? Riešime to vzdelávaním a gramotnosťou? Nie. Stanovíme pravidlá a vyžadujeme ich plnenie. Berieme zodpovednosť za poriadok v byte a neukazujeme na deti, že veď to ony sú nedisciplinované..."
Pripúšťam, že klimatická gramotnosť môže byť dôležitým konceptom v dnešnom svete, kde je klimatická zmena jednou z najväčších výziev, ktorým čelíme. Efektívne vzdelávanie v oblasti klimatickej gramotnosti môže byť kľúčom k prebudeniu ekologického povedomia a prijímaniu udržateľných rozhodnutí, ktoré znižujú emisie skleníkových plynov.
Širokú problematiku toho, do akej miery vôbec ako ľudstvo ovplyvňujeme klímu, si vyžaduje samostatný komentár. V každom prípade je dôležité odfiltrovať sa od rôznych klimatických alarmistov a počúvať nezávislých klimatológov. A nemali by sme sa neurotizovať tak, aby si niektorí mladí vyčítali aj rodenie detí ako zdroj toho CO2. V celom tomto probléme je podľa môjho názoru počuť veľa falošných tónov.
V princípe by som naliehavosť smeroval aj inam, lebo sa zničíme sami a násilím oveľa skôr ako nás zničí zmena klímy. Budúcnosť by mala byť v novom humanizme, v ktorom by hodnota človeka mala byť na prvom mieste.
