Moja profesia spočíva v pomáhaní druhým. Denne pracujem s psychológiou mnohých ľudí a mám možnosť pozorovať ich, ako zápasia so svojim životom. V školskej psychológii nás učili o predstave, že ľudská myseľ je pri narodení „tabula rasa“, do ktorej až vonkajší svet robí ryhy a spravidla ju pokazí na svoj obraz. Dnes, so zohľadnením všetkých mojich skúseností, sa s takou predstavou nestotožňujem.
Na druhej strane je otázka „slobodnej vôle“. Slobodná vôľa je mocná vec, ale nie je to sila stojaca inertne nad fyzikálnou realitou. Spôsob akým sme schopní uvažovať je vo veľkej miere definovaný geneticky. A následne sa realizuje tento „plán“ v realite, kde z rôznych príčin môžu nastať rôzne odchýlky. Tu dobré a priaznivé, ale inde zlé. Štruktúra centrálnej nervovej sústavy, schéma zapojenia, nastavuje limity ako sme schopní vnímať a analyzovať svet a seba, a napokon definuje aj našu odpoveď – správanie.
Skrátka, už na tej štartovacej čiare – pri narodení – existuje výrazná heterogénnosť vlastností a schopností „hardvéru“. Výchova a sociálne vplyvy u človeka majú masívny vplyv, ale tiež nie sú všemocné. Narušenie štruktúr „v základe“ môže výrazne definovať konanie jednotlivca a jeho adaptabilitu. Napríklad schopnosť zmeniť nevhodné vzorce správania za iné – vhodnejšie. A to aj napriek snahe o socializáciu – vzdelaním a výchovou. Takže sociálne vplyvy majú významný vplyv, ale vo svojej efektívnosti sú limitované. Aj v dobrom a našťastie aj v zlom.
Mladí ľudia sú často nešťastní. Paradoxne najmä preto, že ich pripravujeme na to aby boli „šťastní“ a nie na to, aby efektívne fungovali v ľudskej spoločnosti.
Predstavme si továreň, kde jednotlivých pracovníkov vedieme k tomu, aby boli „šťastní“, venovali sa skúmaniu svojich potrieb, túžob ako najdôležitejšej položke v ich živote. Továreň prestane fungovať, lebo namiesto koordinovanej spolupráce zostane len zoskupenie bezduchých stratencov, hľadajúcich „vnútorné šťastie a osvietenie“, neschopných fungovať v rámci štruktúry.
Touto svojou úvahou však neostávam v rovine teórie. Snažím sa, aby sme v našom IPR cielenými činnosťami podporovali tréning pracovných návykov a výkonu, schopnosť zaradiť sa a fungovať v pracovnom kolektíve. Snažíme sa zvýšiť motiváciu našich žiakov a klientov uplatniť sa na trhu práce. V našom Inštitúte máme v rámci našich činností vytvorené programy na podporu sociálnych zručností, akými sú kooperácia, asertivita, zodpovednosť voči sebe aj druhým, empatia, sebakontrola.
Verím, že náš Inštitút bude i naďalej studnicou poznania, ale aj zdrojom mravného rozvoja a dôstojnosti človeka. Toto želanie by malo byť zároveň mojím a našim verejným záväzkom.
Dušan Piršel
