Myslím si, že nič nie je viac integrálnou súčasťou našich životov ako samotná smrť.
I Napriek tomu je táto téma obvykle tabuizovaná. Asi to súvisí s momentálnym kultom mladosti a vitality. Ale napokon aj rozhovory s našimi blízkymi chceme mať plné nádeje, radosti, potešenia a o utrpení rozprávame neradi.
Smrť však postupne vytesňujeme do nemocníc a iných zariadení. Čiastočne za to môže meniaci sa životný štýl, samota seniorov, zaneprázdnenosť detí, no svoj podiel zohráva aj neskúsenosť. Smrť a rozlúčka mali svoje miesto medzi kľúčovými rituálmi doma. Dôstojný odchod potrebuje každý z nás ako dôstojné zakončenie svojho jedinečného príbehu - príbehu ľudskej bytosti, ktorej život tu na Zemi mal svoj zmysel a dôvod.
Vnímam to tak, že dnešná doba ťažko trpiacich ľudí tlačí často mimo zdravotníctva, mimo záujmu lekárov, mimo záujmu zdravotných poisťovní. Tlačí ich do sociálnej eutanázie. Vidíme, že dnešné zdravotnícke systémy, bohužiaľ aj zdravotnícky systém na Slovensku tým trpí a veľmi vážne tým trpí, pretože nemajú milosrdenstva voči týmto ťažko chorým, postihnutým a núdznym ľuďom, ktorí vlastne sú zrazu odkázaní na pomoc.
A takto sa často zdravotnícke systémy stávajú neľudskými. Zrazu im ide iba o peniaze. Človek, ktorý je hospitalizovaný pár dní v nemocnici, už je nežiadúci, už musí ísť preč, pretože tá posteľ musí „zarábať“. To sú do neba volajúce hriechy proti človeku, proti základnému milosrdenstvu. A poznačuje to aj dnešnú medicínu, teda nielen zdravotnícku starostlivosť a zdravotnícke systémy, ale samotnú medicínu to veľmi deformuje, robí to medicínu neľudskou a nehumánnou.
Medicína ako keby zabudla, na čo vlastne je pozvaná a čomu a komu má slúžiť. Má slúžiť človeku, má slúžiť jeho zdraviu, ale má sa aj o človeka starať. Nielen sa snažiť tváriť, že všetko vylieči a všetko zvládne. Ale práve v tých chvíľach, keď človek je zranený, nahý, chudobný, bezperspektívny, umierajúci, práve vtedy má medicína a zdravotníctvo prísť a pomôcť, a neopustiť toho človeka, byť pri ňom, uľahčiť mu utrpenie, uľahčiť mu tie chvíle, pridať k jeho dôstojnosti, ktorá je tak často šliapaná práve v našich nemocniciach.
Často kvôli systému a nie personálu.
Okrem nemocníc druhou veľkou oblasťou, ktorá je výzvou na uľahčenie situácie starých ľudí, je otázka pomoci rodinám.
Rodina, ktorá má ťažko chorého človeka, starého človeka, je v našich podmienkach na Slovensku často opustená, často je bez pomoci, často je na hranici prežitia – finančne, ale i fyzicky – a v týchto veciach je mimoriadna úloha, mimoriadna výzva, mimoriadne pozvanie aj pre Cirkev na Slovensku. Nie aby nahrádzala to, čo má robiť štát a čo majú zabezpečiť zdravotné poisťovne, ale aby poľudšťovala tú zdravotnú starostlivosť, aby prinášala impulzy, aby prinášala nové možnosti.
Je skvelé, že tu máme aspoň hospice, sú to mobilné hospice, sú to domy pre ťažko chorých, doliečovacie zariadenie. Bohužiaľ, ich je zatiaľ na Slovensku málo. Sú to nemocnice, kde sa spája medicínska veda a kde sa spája srdce, kde sa spája duša. Sú to nemocnice, ktoré majú ducha, ktoré sa venujú všetkým oblastiam trpiaceho človeka, jeho potrebám zdravotným alebo fyzickým, sociálnym, psychologickým, ale aj spirituálnym, duchovným.“
Len že tie duchovné potreby to je malá časť celej zdravotnej starostlivosti. Keď chýba, chýba jedna štvrtina zdravotnej starostlivosti. Mať zmysel života, rozumieť svojmu utrpeniu, ktoré sa niekedy nedá porozumieť, niekedy sa nedá pochopiť, je tajomstvom. Mať pri sebe človeka, ktorý by vás mal rád, ktorý vás prijíma – to sú duchovné potreby.
Preto je veľmi dôležité vkladať dobrého ducha do medicíny, do zdravotníctva a aby ho prinášala práve tým, ktorí najviac na to čakajú; tým chudobným, tým opusteným, tým, ktorí nič neznamenajú, ktorí sa už nevedia ani poďakovať, tým, ktorí sú obraní tou chorobu, starobou o to posledné a skutočne už sú len, akoby len na starosti tým ostatným.
Nemyslime len na tých mladých, úspešných, bohatých a zdravých.
Paliatívna starostlivosť nie je o smrti. Práve naopak, je o tom, ako žiť čo najlepšie – aj počas choroby.
Ak sa zdravotný stav zhoršuje a liečba už nestačí, paliatívna starostlivosť môže priniesť úľavu od bolesti, podporu a najmä dôstojnosť. Vďaka lekárom a sestrám, a všetkým pracovníkom, ktorí pomáhajú nevyliečiteľne chorým, alebo umierajúcim. Musí to byť veľmi náročné, a patrí im môj obdiv a vďačnosť.
Uvedomujem si, že v mojom komentári je veľa emócie, ktorá však vyplýva z poznania situácie a súvislostí.
