Život je vzácny dar a bežne si neuvedomujeme jeho krehkosť. Ako rýchlo ho môžeme stratiť nenávratne. Je vzácny z medicínskeho, aj z duchovného hľadiska, považujem ho za zázrak od počatia až po smrť.
Pacient, ak je nevyliečiteľne chorý, má právo odmietnuť terapiu, má právo odmietnuť resuscitáciu, ale nedával by som všetkým k dispozícii „právo“ si vziať život (eutanáziu).
Na odstránenie bolesti a utrpenia na sklonku života máme dnes našťastie veľa farmakologických možností. Človek nemusí umierať vo fyzickej bolesti. To, čo nevieme uchopiť, je ten správny čas na odchod, nielen pre umierajúceho ale aj pre zostávajúcich.
Je však veľkou odbornou a etickou otázkou koľko invazívnej a s nepohodlím, ak nie s bolesťou, spojenej liečby a vyšetreniami je vhodné podávať a trápiť tak, niekedy celkom nezmyselne – bez objektívneho prínosu – pacienta. V každom prípade potrebujeme debatu o „prístupe národa“ aj k takým zásadným problémom ako je umieranie.
Ja osobne by som právo na dôstojné umieranie, dôstojnú smrť zakotvil do ústavy. Avšak s dôrazom na ľudskú dôstojnosť všeobecne. Nielen pri zomieraní. Malo by to byť v ústave, aby na ľudskú dôstojnosť dbali všetky zákony.
Nie je podľa môjho názoru na mieste dávať ruky preč od zodpovednosti za tých najzraniteľnejších a už vôbec nie je na mieste myslieť si, že nemôžeme byť ochrancami ľudskej dôstojnosti. Každý z nás, či je to lekár, právnik, učiteľ alebo ktokoľvek iný, má morálnu povinnosť pokúsiť sa vystúpiť zo seba a uvedomiť si skutočnosť, že ľudská dôstojnosť našich blížnych a trpiacich nechce ostať sama. V kritických situáciách čaká na to, aby bola trpiacemu pripomenutá, aby bola trpiacemu ukázaná jeho hodnota v očiach druhých. A to cez prítomnosť, povzbudenie, potešenie, dotyk, slovo, duchovné a spirituálne potreby, ale aj materiálne potreby.
Žiadna teória ľudských práv a ľudskej dôstojnosti nedosiahne svoje naplnenie, ak zostaneme chudobní na skutky, nemí a hluchí na slovo a skúpi na obetu. Lenže smrť je drahá. Ale ešte horšie a nedôstojnejšie je umieranie ťažko chorého alebo chorého a nevládneho starého človeka. Ak nie sú peniaze, nie je ani dôstojnosť.
Zase je to kultúrna otázka, či je spoločnosť ochotná investovať do takejto témy peniaze. Keďže rozhodujú mladší, a pre tých je tieň smrti a utrpenia vzdialený, tak uprednostňujú iné oblasti.
Lenže všetkých nás to čaká a žiť s myšlienkou, pri stúpajúcom čísle na torte, na rozsudok utrpenia veľmi modifikuje naše konanie. „Užívať si“ nie je možné do nekonečna a ak na to človek nemyslí dosť zavčasu, precitnutie býva veľmi tvrdé.
Je nezmyselné mať v ústave zakotvené „ľudské práva“, ak za nimi ako zjednocujúci prvok nie je ľudská dôstojnosť.
Len malý aktuálny príklad. Dnes je najfrekventovanejšie ľudské právo sloboda slova. Občas sme svedkami toho, že aj zreteľne neetické slovné útoky, ohováranie a verejné ponižovanie niekoho, neodsúdila verejnosť, lebo – sloboda slova – má vyššiu prioritu ako dôstojnosť napadnutého.
Ak však je našou najvyššou hodnotou sloboda vzájomne si ubližovať, tak si pestujeme peklo na Zemi a nebudem sa čudovať, ak o luxusnú službu „eutanázia“ bude veľký záujem…
