Vďaka sociálnym sieťam máme denne kontakt s veľkým množstvom ľudí z celého sveta. No zdá sa mi, že kvantita len nedostatočne nahrádza kvalitu. Uvedomujem si, že žijeme neosobnú a plytkú dobu a som sklamaný z reakcií, ktoré často nie sú vecné, ani dokonca nie sú k veci. Táto neistá situácia otvorila stavidlá zlosti, hnevu a agresivity. Ako keby si ľudia nevedeli poradiť inak – svoju frustráciu prenášajú v hneve na iných.
Nechali sme si život naplniť špinou – veď do neho natečie len to, čo dovolíme. Hlúposť akosi nechce vymrieť – ani v naozaj krízových situáciách.
Globalizácia, honba za ziskom, konzum, reklamy, sociálne siete a falošná demokracia (každý je narcis a má svoje práva bez zodpovednosti, nechce aby mu rušili kruhy iní, ale sám bezmedzne prekračuje kruhy iných) spolu s plytkosťou médií a ohlupovaním ľudí vedú k neistote, človek nemá pevnú pôdu pod nohami, stráca morálne ale aj prírodné biologické inštinkty, kam patrí aj vyrovnávanie sa so stresom, nepočúva hlas svedomia a zdravý sedliacky rozum.
Speje to k úpadku ľudskosti ako takej.
Každý sa musí zmobilizovať a vrátiť sa k správnemu poriadku sveta, nastaviť si zrkadlo a pomenovať všetko správne. To je odrazový mostík – určiť diagnózu a priznať si chorobu, odklon, vychýlenie od normálu, harmónie. Niekto múdry povedal, že zlý človek rozširuje svoju zlobu od nepriateľov až po seba a svoju rodinu. Dobrý človek naopak, rozširuje svoju dobrotu od seba a svojej rodiny až po svojich nepriateľov. Každý si to musí prebrať.
Lenže ľudia nechcú pozerať do zrkadla a vidieť realitu. Radi si zapchávajú uši, aby nepočuli nepríjemné veci. Odkladajú svojich rodičov či starých rodičov, aby sa nemuseli pozerať na choroby, prejavy staroby a slabosti.
Nútiť ľudí, aby premýšľali, aby sa zamýšľali nad svojou existenciou i okolitým svetom, nuž to je veľmi nepohodlné. A načo by sa tým zaťažovali, keď je také jednoduché zapnúť TV a bezmyšlienkovite konzumovať to, čo nám ponúknu iní?
Alebo sa ocitnú v lákavom svete virtuálnej reality, kde sa menia na štíhlych, mladých, bezproblémových, kde je všetko jasné a jagavé. A do toho im niekto príde s útokom na ich svedomie, vedomie, rozum. Vnímajú to ako šliapanie do ich nádejí. Aké jednoduché je sa vymazať, odstúpiť, neprijímať.
Máme teda nádej v tejto neosobnej a plytkej dobe? Podľa môjho názoru, zušľachťovanie reziliencie je možné.
Reziliencia je určitá odolnosť človeka, ktorý sa vďaka nej dokáže vyrovnávať s prekážkami a nepriaznivými podmienkami života. Je to naša schopnosť zvládať záťažové situácie, podávať optimálny výkon, konať v súlade so svojimi hodnotami a dosahovať vytýčené ciele. Lebo hlavným cieľom našej existencie nie je nejako zabiť čas a prevegetovať do určitého bodu v čase, čím ďalej, tým lepšie. Cieľom je transformovať náš čas a energiu na niečo, čo dlhodobo „znižuje entropiu nášho lokálneho vesmíru“.
Veľmi ma teda mrzí súčasná inflácia sociálnych kontaktov. Veľmi dobre môžeme sledovať rast ich kvantity – vo forme kliknutí, zdieľaní, reakcií… No táto kvantita sociálnych reakcií spravidla prerastá do kvality úplne iného typu a často nám viac berie ako dáva.
