Kde vidím problém?
Deti v raných štádiách detstva sú dominantne egocentrické, ich pozornosť je sústredená na uspokojenie základných impulzov. Impulz sa vyskytne, napr. hlad a dieťa reaguje krikom, dožadovaním sa pozornosti a uspokojenia svojej potreby. Dieťa nevníma potreby iných, ich svet (veľmi malý svet, ktorý pozná) má jedinú funkciu – udržať dieťa „šťastné“, teda uspokojovať jeho potreby a impulzy. S rastom a dozrievaním mozgu sa dieťa postupne učí, že nie je centrom sveta, objavuje iné bytosti, učí sa, že jeho potreby sú súčasťou komplikovanej sociálnej a biologickej štruktúry. Začína sa učiť regulovať svoje potreby. Ovládať biologické impulzy v sociálnom kontexte svojej kultúry. Učí sa ovládať svoje emócie, začína chápať, že reakcie zlosti, hnevu a frustrácie je potrebné zvládnuť a nenechať im voľný priebeh, lebo to škodí v kontexte sociálnej existencie.
Dnes ale dominuje práve infantilizácia – masové zotrvávanie v raných narcistických štádiách. Kultúra povzbudzuje k prežívaniu pocitov a ich nefiltrovaný prenos do správania ako akési jediné správne vyjadrenie vnútornej pravdy. Akákoľvek regulácia je popisovaná ako nevhodné potláčanie pocitov, ktoré nutne vedie k utrpeniu. Cieľom má byť naplnenie impulzov, dosiahnutie „pocitu šťastia“, čiže neregulované naplnenie impulzov. Ich naplnenie je najdôležitejšou osobnou cestou a akákoľvek prekážka, ktorá sa stavia proti naplneniu týchto impulzov je a priori negatívna a škodlivá.
Takže máme množstvo vekom dospelých, ale mentálne veľmi detinských osôb, pre ktoré je infantilný narcizmus, egocentrické naplnenie akýchkoľvek vnútorných impulzov základnou životnou filozofiou. Skromnosť, pokora, to sú všetko ideologicky neprípustné vlastnosti. Ale nielen to, ale aj samotný obsah tých pojmov je spoločensky nevhodný, politicky nekorektný. Sú totiž v protiklade s detským narcizmom a hedonizmom.
Samozrejme tieto osoby trpia, keďže od istého veku sa šťastie nedá získať prisatím na prsník matky. A im chýbajú zručnosti a zrelosť. Preto sa podobajú tým malým drobcom vrieskajúcim pri každom poryve ich malého črievka. Zúfalo hľadajú prsník, na ktorý by sa prisali a ktorý by im dodal pocit plnosti bruška.
Keďže nevedia sami fungovať v živote, zosobňujú povinnosť naplniť ich impulzy do okolia. Každý okolitý človek sa virtuálne stáva matkiným prsníkom, ktorého povinnosťou je uspokojiť ich ego.
S deťmi v tomto štádiu ich rastu sa nedá viesť racionálna diskusia. Nemajú na to kapacitu. Rovnako je to problematické u dospelých „novorodencov“. Hádžu sa o zem, kričia, búchajú a mlátia ručičkami. Len už to nie je zábavné a milé ako v dupačkách. Už je to nebezpečné a ohrozujúce. Miesto hrkálok majú palice. A silný štát plne ukájajúci ich impulzy sa stáva túžbou, cieľom, tým magickým prsníkom.
Veľmi ma tiež mrzí, že spoločnosť zhrubla. Dôvodom je ohraničenie definície pojmu „úspech“.
Pojem úspechu sa scvrkol do schopnosti napĺňať svoje hedonistické impulzy. To je v kontradikcii s predstavou úspechu v dlhodobejšom horizonte, až celoživotnom. Keďže úspech v „živote“ sa nechápe ako dlhodobá stratégia, ale ako krátkodobé dobrodružstvo, zanecháva to prázdnotu a pocit hladu, stráca sa pokora, skromnosť, úcta.
Dnešné potreby a túžby dominujú nad dlhodobými záujmami v živote jedinca. Keďže nezáleží na tom čo bude o rok, o 10 rokov, tak je zbytočné byť slušný, ak to znamená, že slušnosť je prekážkou k ceste naplniť môj okamžitý popud.
Po tejto neveselej diagnóze ostáva vo vzduchu visieť otázka, aké je východisko…
Bude dôležité, aby naša spoločnosť dospela a dozrela. Predovšetkým by bolo potrebné zmeniť kultúru komunikácie v médiách a vo verejnom priestore, v školách… Výsledky závisia od konkrétnych ľudí a je možné, že pre niektorých už bude neskoro.
Našťastie príroda má v rukáve aj budúce generácie, ak ich tá súčasná narcistická v amoku nezničí skôr, ako sa stihnú narodiť.
V mojich komentároch budem i naďalej objavovať zaprášené hodnoty akými sú slušnosť, morálka, ľudskosť, empatia. Pretože sú často na úrovni egyptských hieroglyfov, ľudia o nich nebudú už pomaly nič vedieť ........
