Poznáte to. Každý to zažil, alebo o tom počul. Ako klebetu, v priamom prenose od susedov, na dedine fungujú v týchto prípadoch nesmierne rýchle tamtamy...
Časté prípady domáceho násilia, náš “národný šport“. Počuť o nich takmer denne. Ale koľkokrát ste počuli, alebo videli, že by niekto zasiahol? Každý si iba sedí za zavretými dverami a počúva detektívku, odohrávajúcu sa o poschodie vyššie, prípadne o dom daľej. Maximum, čo urobí je, že o tom na druhý deň porozpráva susedke. Kým sa to nestane mne, tak ma to nezaujíma. Pohodlné, nie?
Známi sa môžu opýtať: „Prečo sa s ním nerozvedieš?“ A potom nasledujú tie klasické odpovede...“Veď to urobil iba raz, keď som ho naštvala, hneď potom mi sľúbil že to nikdy viac neurobí...“ Že dva týždne nemohla poriadne chodiť? „Veď sa to zahojilo, nikto si to nevšimol.“ Ale všimol. Len sa všetci tvárili, že sa ich to netýka, že to nevidia.
Horšia je odpoveď „A čo poviem malému, ako pochopí, ako mu vysvetlím, prečo už nebude bývať s otcom? A kam potom pôjdem? Veď byt je napísaný na neho. A čo na to povedia ľudia? A čo s malým urobí rozvod?“
Máte na toto odpoveď? Jedine tak pokrčenie pliec. Spomínať azylové domy? Iba dočasné riešenie. Nikto z nás nedokáže stále len utekať. Takže čo? Takže nič. Zostáva len dúfať, že svoj sľub dodrží. Dosť naivné riešenie, nie? A mám pocit, že žiť permanentne v strachu a napätí tiež nie je úplne pohodlný spôsob.
A čo myslíš, kedy ho nenapadne nič lepšie, ako udrieť maličkého, jediný dôvod prečo s ním zostávaš? Čo bude potom?A čo vy ostatní?
