Bez nadpisu. (A bez konca)

Bol chorý z trénovania, strašne kašľal, ale deň na to mal odísť na majstrovstvá Slovenska, a tak sa snažil to zakryť, aby ho niekto nedonútil zostať doma. Keď v stredu dorazili na majstrovstvá, nálada bola skvelá. Ale len do prvého zápasu. V skratke, nedarilo sa tak ako čakali, no aj napriek tomu sa snažil vyburcovať družstvo. A výsledok? Po dvoch dňoch a štyroch zápasoch posledné miesto, úplne zničený hlas a značne zhoršený zdravotný stav. A to mal v pondelok praktickú časť príjmačiek na FTVŠ, čo znamenalo zaplávať limit, zabehnúť minimálne dva a pol kilometra za dvanásť minút a ešte pár drobností podobného typu.
A to ešte nevedel, čo ho čaká po návrate domov. Vo vlaku sa dozvedel, že rodičia sa chystajú na rodičovské združenie. Po tomto ozname sa vytratili aj posledné zvyšky nálady, ktorú sa mu podarilo si uchovať. „Nemalo by to byť až také zlé, veď sa celkom darí.” pomyslel si. Omyl. Dve štvorky a hrozba nepripustenia k maturite boli po príchode domov dostatočný dôvod na hádku. Hádku, ktorá skončila dosť zle. Problém bol v tom, že to nebral až tak tragicky ako matka. No nie ten najväčší. Tým bola otázka priorít, ktoré sa nijako nezhodovali s jej predstavou. A keď ho obvinila z neúspechu celého tímu na majstrovstvách, odmietol sa s ňou ďalej rozprávať. Výsledkom bolo znovuzrodenie Hitlera. Dostal tristo korún a bolo mu oznámené, že od toho momentu sa má o seba starať sám, nájomné že bude splácať vysávaním a vynášaním smetí, jedlo si ma zadovážiť sám, pranie a žehlenie je takisto jeho problém. Ďalšie peniaze na jedlo že dostane za týždeň a nech sa ani len neopováži dotknúť hocičoho, čo si nekúpi, pretože mu to nepatrí, a ak sa niekde budú povaľovať jeho veci, skončia v koši.
„Takže psychickú pohodu pred príjmačkami by sme mali,” skonštatoval ironicky so žiletkou v ruke vo svojej izbe. Pokúsil sa, ale nedokázal zarezať dostatočne hlboko. Ešte stále ho tu niečo držalo. Krv sa miešala so slzami, keď myslel na priateľku a kamarátov. „Nejak bude.” pomyslel si.
Ale bolo len horšie. Neprišla do školy. Tak veľmi ju potreboval, ale musela odcestovať. Depresia z nadchádzajúceho víkendu naňho doľahla plnou silou. Čakali ho dva dni plné stresu, koncentrovanej nenávisti a systematického ničenia zo strany matky. Aby toho nebolo málo, stravoval sa tesne pred príjmačkami, kde potreboval podať ten najlepší výkon, na instantných jedlách, čo mu prinieslo akurát črevné ťažkosti, nieto ešte potrebné živiny. Tak veľmi by potreboval pohodu, no bola z neho troska. Fyzicky aj psychicky. Myšlienky na koniec boli stále častejšie, no vždy si spomenul na svoje slová: „Kým tu bude niekto, kvôli komu si poviem nemôžem mu/jej to urobiť, tak sa nezabijem, neboj.”
A ten niekto tu bol. Aspoň si to myslel. No keď cez nasledujúce dva dni v prestávke medzi disciplínami odbehol do školy, len aby bol s ňou a načerpal trochu energie, začal si uvedomovať, že jej prístup sa zmenil. Postupne si uvedomil, že toto už raz zažil. A vedel aj ako sa to skončilo. Rozchodom. S týmto vedomím mu nebolo o nič lepšie.
Vystupňovali sa útoky doma, po neprítomnosti v škole zistil, že to s ním škole vyzerá dosť zle na viacerých frontoch a že nemá čas všetky známky opraviť, tréningy boli takisto na nízkej úrovni (čo sa týka jeho výkonov). Povestným posledným klincom do rakvy však bolo pripustenie si toho, čo ostatní videli už dlhšie. Strácal (alebo už stratil?) ju.
A tak v piatok, po ďalšej hádke po príchode domov, napísal blog, v ktorom sa pokúsil vysvetliť dôvod svojho činu a vybral sa na lúku, ktorou viedli drôty vysokého napätia. Vyliezol hore a sko(n)čil.Prepáčte.