Všetko naj!!

Hlava bolieť neprestávala. No musel sa prekonať! Musel zistiť čo vyvádzal. Ježiši, ona tam bola celý čas so mnou! Panika sa stupňovala.. Ivo! Ten bude vedieť čo sa dialo a nebude mať ani problém povedať mi to na rovinu a všetko. Už len zohnať mobil, a popritom sa nepovracať. Ja som teda magor, opakoval si stale dookola. Musím jej napísať. Potom sa ospravedlniť všetkým ostatným a až potom zistiť škody.
Neodpísala. To nie! Ja som taký blb! Zopakoval si x-týkrát. Čo ma to napadlo? Pošahaná oslava. Návštevu pizzerie si ešte pamätal, tam sa to celé začalo. Dvojnásobná oslava 19, kopa ľudí, zábava, všetko fajn. Až na to, že si priebeh predstavoval trochu ináč. Skrátka bol sebecký, čakal, že ona sa bude venovať len jemu, ale nebolo to tak. Nebolo to tak už dlho. Miloval ju, chcel s ňou byť čo najviac, ale keď videl, že robí niečo iné, niečo, čo je pre ňu dôležite, tak ju nechcel otravovať. Bol z toho zúfalý, ale nepovedal to. Nechcel jej nič vyčitať. Nechcel ju stratiť. A potom to prišlo. Po prípitku doma a pokračovaní v pizzerii mu drblo v bedni.
Bol to najhorší prejav žiarlivosti čo mohol byt. Bol totiž strašne žiarlivý, len to nedával najavo a snažil sa ovládať, pretože vedel že by to ničomu nepomohlo, skôr naopak. Nesmierne ho to ničilo, pretože ju zúfalo potreboval vlastniť, mať ju celú a stále len a len pre seba. Uvedomoval si ale, že pri nej sa to za prvé skrátka nedá a za druhé by to bol zaručený koniec. To bol ten pravý dôvod. Vedel to on. A vedel to aj Ivo, alebo aspoň tušil, ostatní si skrátka mysleli, že nevie piť a prehnal to. Ale čo ona? Preberal to s Ivanom celý víkend na ICQ, nevedel čo robiť. Asi by sme sa o tom mali porozprávať, ale bude vôbec chcieť? Škola bude dosť vražda.
Keď tam išiel, mal najhoršie nervy a strach čo si pamätal. Vôbec nevedel, ako sa k nej má správať, mal strach sa na ňu vôbec pozrieť. Ale tvárila sa tak ako vždy, veselá a vysmiata. Napriek tomu mal pocit, že sa niečo zmenilo. Cítil sa ako vyhnanec, vrah, trestanec, nenávidel sa za to čo urobil. K tomu všetkému sa ešte pridali stále trvajúce učinky už ustupujúcej, no stále dosť zlej opice, výsledný efekt bol dosť samovražedný... Mal pocit že odsťahovať sa na Sibír by bolo najvhodnejšie riešenie. Keď sa konečne odhodlal ísť za ňou, povedala, že sa nič nedeje, ale niečo bolo inak.
Postupne mal stále väčšie nutkanie jej všetko povedať. Nevedel, čo sa potom stane, ale musel. Blížili sa však maturity a nechcel jej robiť zbytočné nervy. doma bol úplne zúfalý, nemohol to vydržať, a tak začal behávať. Po týždni sa nič nezmenilo, okrem pocitu, že za cca mesiac zlomí maratónsky rekord. Popritom nejak prešli maturity, ale extrémne sa nimi nezaťažoval, bolo preňho dôležité len dať to do poriadku. Keď sa ale s ňou chcel porozprávať, nevyzerala nijak nadšene. Nechal to preto tak. Kondičku mal stále lepšiu a lepšiu, ale s psychikou to išlo dolu. Nemysle si že ešte môže, ale presvedčil sa že áno. Rodičia tiež pridali pod kotol, ale aj keď to očakával, bol to dosť silný úder.
Prešli dva týždne, hladina sa upokojila, trochu to spoločne prebrali, presvedčila ho že sa nehnevá a že je všetko v poriadku, ale stále jej nepovedal všetko čo chcel a o čom si myslel že by mala vedieť. Preto sa rozhodol napísať o tom blog. Možno si to niekedy prečíta. Nie je to síce riešenie aké by si predstavoval, chcel by jej to povedať osobne, naozaj veľmi by chcel, ale čo už...

Tento príbeh nemá koniec, a nech sa skončí akokoľvek (čo verím že sa nestane), ani ho mať nebude.