Pohľad prvý
Asi pred 50 rokmi môj kamarát robil malé stavebné úpravy v starom sedliackom dome, ktorý zdedila jeho manželka. Mňa zavolal, aby som mu poradil, ktoré múry môže zbúrať a ktoré nie. Bol tam komín na spadnutie, tak som mu poradil celý zbúrať a postaviť od základu nový. No a len čo bachol do múru, pol komína spadlo a hore pri plafóne v odkrytom komíne zízal hlinený džbánik. Bol plný zlatých mincí. Starostlivo ich umyl, jednu si odložil a chcel vedieť, koľko korún dostane za ostatné ako nálezné, keď to ponúkne dákemu múzeu. Tak som napísal dotaz do novín, ktoré mali takú rubriku dotazov. Koncom týždňa noviny priniesli odpoveď, že „ak sa nájde vec o ktorej sa nevie, táto patrí štátu a prípadné zatajenie je trestné a štát nie je povinný dávať nálezné“. Môj kamarát pochopil, že tadeto cesta nevedie a mince po kuse rozpredal numizmatikom. Samozrejme mohlo ich mať múzeum. Ale zákony tomu bránili... Teraz odpočíva môj kamarát v hrobe obloženom prvotriednou švédskou žulou.
Pohľad druhý
Pri návšteve známych na vidieku som si všimol, že deťúrence mali v kôlni celú zbrojnicu z drevených hračiek. Ale na na stene visela vedľa zánovnej hasičskej prilby aj veľmi veľmi stará quasi rytierska prilba. Dozvedel som sa, že ju babka priniesla z jednej kamennej zrúcaniny v lese. Tak som babke žartovne povedal, že u nás je podľa našich zákonov trestné takú archeologickú pamiatku premiestniť z pôvodného miesta na iné. Keď sme tam zavítali o rok, prilba v kôlni nebola. Nuž som sa spýtal čo je s ňou a temer deväťdesiatročná babka mi dala brilantné právnické vysvetlenie: „Nuž čo by bolo - vnúčik ju odpeľal voľakde do starožitností a kúpil si za to motorku. Neurobil nič protištátne, lebo si zobral naše z našej kôlne a nemal sa odkiaľ dozvedieť, že do našej kôlne som to premiestnila nezákonne ja“.
Pohľad tretí
Väčšina Slovákov nepozná meno Gejza Balaša. Bol to slovenský archeológ a jeho navzácnejšia práca bola, že „vykopal“ vo Zvolene praveký cintorín na území zvanom BALKÁN. Ale komunistické zriadenie tam malo naplánované sídlisko a tak všetko splanírovali a dnes tam stoja paneláky. Ani na fotodokumentáciu nebol čas. Mal som to šťastie, že ma pani Balašová učila angličtinu a medzi prestávkami mi pán Balaša rozprával o archeológii. Mnohému som sa naučil. A o 30 rokov neskôr som tie poznatky použil. Zdalo sa mi, že som objavil úžasnú lokalitu predkresťanskej kultúry. Lenže ako taký slovenský nepuncovaný človiečik má pritiahnuť puncovaných archeológov, aby sa tam išli aspoň čumnúť? Naveľa, naveľa po rokoch sa to podarilo, ale keď to videli, pohrdlivo mrdli plecom, že je to NIČ. Ibaže pri tej návšteve nás zastavil akýsi pán, že čo chceme na jeho lúke. Archeológ mal aj vestu s nápisom archeológ aj sa predstavil, že je archeológ. A domorodec pochopil, že o čo ide. Tak po pár mesiacoch boli kamene na jeho lúke nechutne poprehadzované a dedinčania vedeli, že stavia, lebo „na lúke voľačo našiel“.
A pohľad môj
SR má hrozné nezmyselné trestné zákony, ktoré sú hrobármi archeológie ( § 249 Trestného zákona - Poškodzovanie a znehodnocovanie archeologického dedičstva). Zákon zakazuje vyhľadávať, vyňúrať či vybrať naše archeologické dedičstvo s prísnymi trestmi odňatia slobody na jeden až desať rokov. A tak sa pýtam, ako upozorniť oprávnené osoby, aby išli tam, kde by DAČO mohlo byť?
Sme krajina, ktorá má staroveké náleziská nedotknuteľné,
lebo oprávnené osoby nemusia a neoprávnené nesmú.
Čo s tým?
Dotyčný zákon upozorňuje, že tí ktorí ho ušili, vôbec nerozumeli problému, ktorý sa mal tým zákonom ošetriť. Ale každý zákon možno zmeniť, respektíve zrušiť či nahradiť iným. A zmenený zákon by mal podporovať, ale aj zmysluplne usmerňovať každú aktivitu v oblasti archeológie - tak ako je to v iných krajinách.
