To kladenie vencov bolo ukážkovou akciou, kde sa vykazuje činnosť odškrtávaním splnených úloh. Vojenská hudba, blčiaci oheň, čestná stráž a a zástup civilov pretkaných armádou - to bolo okázalé kladenie vencov na námestí v Banskej Bystrici. V zástupe tých kladačov som nevidel človeka, ktorý by bol niesol aspoň čo i len malú kytičku, ktorú by kúpil za svoje. Všetko to boli delegovaní zástupcovia inštitucionálnych zložiek, ktorí sa museli nechať ukázať, že kladú vence - samozrejme zakúpené z rozpočtu inštitúcie, ktorá žije z rozpočtu štátu.
Keby aspoň jedna jediná kytička, jeden kvietok bol od človeka...
Keď položili posledný veniec a začala prezentácia zúčastnených inštitúcií, hlasitým oznámením mena inštitucionálnych zástupcov, v tej chvíli sa už početný dav asi štyridsiatich náhodných divákov rozplynul. Ostal len špalier zástupcov organizácií na pravej strane
a vojenská kapela na ľavej strane.
Bolo mi z toho smutno. Zamyslel som sa, koľko asi z tých papalášov by stálo v tom špalieri, keby to nemali v náplni práce a keby to nebolo v pracovnom čase...
Tak som odišiel do parku, kde je hrob troch rumunských vojakov, ktorí padli pri oslobodzovaní Bystrice. Nuž som tam položil tri kvietky púpavy. Len tak - na zem. Lebo tam niet ani náznaku, že by tam mal byť hrob ...
A začal som rozmýšľať aký veľký rozdiel je medzi úctou a politickou okázalosťou. A spomenul som si na kauzu spred piatich rokov, keď novinárski potrimiskári podsúvali veľkú masmediálnu nátierku na tému
KLADENIE VENCOV A KOTLEBOVA NEÚCTA
Bolo to vo februári 2014. Vtedy zobudil Slovensko poriadny hurhaj, keď predseda Banskobystrického samosprávneho kraja - Kotleba - odmietol ísť s ostatnými poslancami položiť veniec k pamätníku obetí fašizmu v Kremničke.
Kotlebova neúčasť na spomenutej akcii vtedy najviac pobúrila poslankyňu Laššákovú, ktorá tú akciu sama navrhla. Vyjadrila sa jemne, že Kotlebovu neúčasť na pietnom akte hodnotí ako neúctu k histórii. Ale aj mňa pohoršil tento Kotlebov postoj a považoval som to za neprepáčiteľnú arogantnosť. Ale len dovtedy, kým som sa osobne nepresvedčil, ako to bolo v skutočnosti.
Na rozdiel od novinárskych potrimiskárov, zvyknem si vec overiť. Takže dva týždne po tej udalosti som sa vybral do Kremničky k tomu pamätníku. A tam sa Kotlebov zdanlivo arogantný čin ukázal v iných farbách. Škoda, že z tých žurnalistov, ktorí vtedy Kotlebu tak ochotne okydávali, nenašiel sa ani jeden, ktorý by šiel na tvár miesta - tak ako ja - keď už nie kuknúť na ten veniec, čo tam poslanci priniesli, tak aspoň v pietnej minúte postáť pri tom pamätníku...
Ja som tam šiel.
Postál som. A kukol som. A zrazu sa mi začalo rozvidnievať.
Poslanci sa vtedy zaradili do množiny poslušných štatistov. Ak s nimi Kotleba nešiel, dištancia od nich jasne ukázala, že nepodporil politickú estrádu. Lebo poslanci si išli odfajknúť odsúhlasenú akciu bez akéhokoľvek vzťahu k tej akcii. Keďže tam išli len z povinnosti a nie z popudu úprimného srdca, nemohli vedieť, že ten pamätník je tak bolestne zanedbaný hroznou nedbanlivosťou. Ale po návšteve pamätníka by to už boli vedeli, keby mali oči, cit a srdce.
MOJA NÁVŠTEVA PAMÄTNÍKA
dva týždne po hromadnej návšteve poslancov Banskobystrického samosprávneho kraja
Putač ukáže, kde treba odbočiť.
Ale už samotná odbočka je drganica a nie cesta.
Prídete k portálu a uvidíte naozaj vynikajúce architektonické dielo, dôstojne pripomínajúce tragickú udalosť.
Ale ak vstúpite do areálu a podídete bližšie, zrazu príde clivota. Nie je to zub času, ale zub neospravedlniteľnej nedbalosti. Plávkove verše neprečítate, lebo majú oblámané písmená.
Pod Plávkovým nápisom „neviemčoho“ je reliefový nápis v hebrejčine. A ten neprečítate preto, lebo ani vy, ani domáci židia nevedia hebrejsky. Štyri hebrejské písmená (zájin, chaf, vav, reš), dávajú slovo „zachor“, čo znamená PAMÄTAJ. Ale odkiaľ má návštevník vedieť, čo to tam je.
Od portálu vedú okolo areálu dve cesty. Jedna doprava a druhá doľava a obe končia v cintoríne, ktorý je nad areálom pamätníka. Cesta doprava archivuje lístie a konáre z predošlého roka.
Po pár metroch privedie k stéle, kde sa dozviete o mieste tragickej udalosti.
A tu sa vyžaduje, aby každá delegácia spravila čelom vzad a mazala späť! Lebo ďalej to už nie je výstavné a miesto činu je žalostne zanedbané.
Ale je tu aj cesta doľava, nuž skúsite, či to tam nie je kus lepšie. Ale fúú !
Nečakali by ste, že je tak bolestne zanedbaná,
zapadnutá listím
a zarastená pŕhľavou.
Je to vizitka falošných papalášov, ktorí sú schopní položiť veniec aj na ... len aby mali splnenú politickú teatrálnu úlohu. Ostatné ich nezaujíma.
Tak som sa obrátil späť. Ale vtom ma šľahol otrasný obraz. Z tŕnistého kriaka kričali o pomoc prekrásne kvety orchidey. Ako sa tam dostali ?!?
Dalo mi hodne práce vyslobodiť ich, ale podarilo sa. Preniesol som ich tam, odkiaľ ich asi niekto vyhodil. Žiaľ aj dnes sa nájde skupina ľudí, ktorých pohoršuje kvet na hrobe, lebo sú zvyknutí dávať na hrob kameň.
Ale pamätník v Kremničke je pietnou spomienkou nielen na jedno etnikum, ale na všetky obete!
Tak som zavrel vráta portálu a zrazu mi bolo veľmi smutno. To tá orchidea ... zavrznutá medzi schodami...
Dodatok
Kotlebova neúčasť na spomenutej akcii vtedy najviac pobúrila poslankyňu pani Laššákovú, ktorá tú akciu sama navrhla. Vyjadrila sa jemne, že Kotlebovu neúčasť na pietnom akte hodnotí ako neúctu k histórii. Nuž - ja si myslím, že náprotivok neúcty je síce úcta, ale úcta, to nie je teatrálne položenie venca a hajde na obed. Úctu možno vidieť vo všedný deň v cintoríne, kde babička pozametá okolo hrobu, vypleje burinu a položí kytičku, ktorú sama doniesla... A v tom je aj kus kultúry. Lebo kultúra sa pozná rovnako na cintoríne, ako na pamätníku.
Teda keby dotyčná Laššáková chcela nabudúce prejaviť aspekt úcty, úprimnejšie by to bolo namiesto venca vziať metlu a hrabličky. No a tým poslancom, ktorí vtedy tak ochotne odniesli ten veniec k pamätníku (ale aj tým, ktorí každoročne plnia teatrálne politicko-pietne podujatia), prorok Haggeus zanecháva odkaz:
Priložte svoje srdce ku svojim cestám! {Hag 1:7}
lebo
KLADENIE VENCOV JE PIETNA UDALOSŤ
A NIE POLITICKÁ AKCIA !
