Najradšej sa obšmieta okolo stromov. Lomcuje konármi obťažkanými pulzujúcimi zväzkami jabĺk či hrušiek.
Alebo na zem zosiela červenkavo-žltkasté spŕšky listov. K večeru vystrelí k nebu, schmatnúc gigantický pomaranč, ktorý sa po ňom krbáľa a osvetľuje pri tom svet. Pohadzuje si ho z ruky do ruky, žongluje s ním, necháva ho skackať po strechách.
Napokon ho odvlečie za dedinu, kde sú do zeme zabodnuté veterné mlyny.
Vie síce, že ich tam pozapichávali ľudia, no rovnako dobre vie, že bez neho by im k ničomu neboli, veď by ich nemal kto rozkrútiť. Preto ich považuje za svoje hračky.
Rozďaví ústa, naberie do nich vzduchu, až sa mu líca vydúvajú. A vypľuje ho na vrtule, ktoré sa okamžite začnú točiť. Naposledy vyhodí pomaranč do výšky a nechá lopatky mlynov, nech ho sťa nože pretnú na dve polovice.
Z tých potom vytlačí sladkú hrejivú šťavu. Pár kvapiek si slastne usrkne, zvyšok sa rozlieva po nebesách, vpíja sa do oblakov, ktoré v mihu oka spomarančovejú. Fantasticky sa to rýmuje s kalužami zožltnutých listov, ktoré sa rozvaľujú na cestách.
Šupky so zvyškami zošúverenej dužiny vietor šmarí za obzor.
Padajú a padajú, padnú až dakde do Afriky. Vtedy už veterné mlyny melú z posledného. Vietor ich viac nerozkrúti, unavene sa zvalí na polia a zaspí. Šťava zasychá, nebo potemnieva, až celkom stmavne.
Nič to, ráno sa naň predsa z Afriky vykotúľa celkom nový, čerstvý, zdravý a voňavý pomaranč a nanovo ho rozžiari.
