Prebehol som asfaltovým chodníkom, hlavnou cestou a vkročil do lesa. Spočiatku som si vykračoval svižne a s istotou, keď sa však cestička stretla s inou, trochu som zapochyboval. Kam teraz? Usiloval som sa vybaviť si, kadiaľ ma v predchádzajúci deň viedol Matúš. Ako-tak sa mi to podarilo, zvolil som si jeden z chodníčkov a pustil sa po ňom. Zakaždým, keď sa cesta rozchádzala, rozdvojovala, rozdeľovala, zneistel som. V jednom okamihu som si dokonca začínal myslieť, že kráčam zlým smerom. No naveľa sa predo mnou, našťasie, objavila známa silueta Skalky.
S úľavou som vyliezol na vrchol a poobzeral sa. Mesto bolo síce ešte vždy obsypané šerom, ale obloha sa pomaličky rozsvecovala. Slnka však zatiaľ nikde. Preletel som očami niekoľko ulíc, pristavil sa pri jazierku s kaplnkou a pri hrade a nato dvihol zrak k černastým tatranským štítom. Vyhľadal som Kriváň. Samozrejme, driemal. Hľadel som naň. Odrazu sa za ním pohmýrilo čosi červenkasté. Nesmelo, zdráhavo to vykuklo spoza jeho dlhočizného chrbta. No jasné, slnko! Iba na minútku sa sklonilo, aby si ustalo skrkvané periny. A už vyliezalo na nebo.
Tu sa prebral aj Kriváň, zaiste ho zobudil šuchot, ktorý slnko narobilo, keď si šuchorilo vankúš. Ponaťahoval sa. Zazíval. Vystrel chrbticu. A pozdravil sa so slnkom. „Osprchuj ma, prosím," požiadal. Slnko sa usmialo a vyhodilo do výšky za hrsť lúčov. Dopadali na Kriváň, sprchovali ho, zmývali z neho nočnú mastnotu. Blažene zohýbal krk a nechal si ich stekať po tele.
A slnko vyhadzovalo ďalšie. Niektoré kvapkali na konáre borovíc vôkol mňa, zvyšok tiekol do mesta, obmýval okná, rozlieval sa po cestách a dlaždiciach chodníkov.
Kdesi začal rozhorčene vrieskať kohút, pár litrov slnečného svitu asi natieklo aj do kurína, kde drichmal. Všetko za zobúdzalo.
Začas som len nepohnute stál a užasnuto sledoval, ako sa noc mení v deň. Potom som sa rozhodol zliezť dolu. Stromy rastúce pri chodníčku ťukali jeden do druhého a navzájom si želali: „Dobré ráno!" Slnko zatiaľ trpezlivo potriasalo kmeňmi tých, čo stále spali, vraviac: „Vstávajte!" Vari malo v úmysle štuchnúť i do mňa, ale včas zbadalo, že nie som žiadny strom ani kriak a že už dávno nespím.
Ostal som stáť pri jazierku s kaplnkou. Slnečné svetlo sa šmýkalo po vodnej hladine aj po stenách svätostánku.
Zadíval som sa na hrad v pozadí. Toho sa slnko nedotýkalo, nechalo ho na pokoji, akoby si povedalo: „Veď je už riadne starý, určite sa za tie roky dosť unavil, nech si pospí dlhšie!"
Prešiel som sa okolo jazierka a zastal presne pod Skalkou. Tá sa tiež celučičká kúpala v teplučkej žiare. Pretože slnko už stačilo svojimi lúčmi ani dlhými zobákmi skrz-naskrz roztĺcť škrupinu noci. A bol tu deň.
