Predstavme si ten slávny anglický futbalový match, v ktorom ako o život bojujú tradiční londynskí rivali Chelsea a Arsenal. Po deväťdesiatich minútach neľútostného súboja Chelsea nečakane prehrá v zahanbujúcom pomere 2:8.
Na obvyklej pozápasovej tlačovke kouč domácich Jose Mourinho všetkých šokuje, keď s úsmevom vyhlási: Ak je niekto morálny a skutočný víťaz, tak je to môj mančaft. Ako ste všetci veľmi dobre videli, naši hráči odviedli fantastický výkon. A fakt, že takému skvelému súperovi akým je Arsenal, sme dokázali vsietiť až dva góly, kým náš protivník sa zmohol na slabých osem presných zásahov do našej bránky, je len dôkazom našej ohromnej sily.
Po takejto tlačovke bude len otázkou času, kedy portugalskeho futbalového mága odvezú do blázninca. A každému fandovi je jasné, že Mourinho si vo futbale už ani neškrtne.
Neškrtne si preto, lebo sa správa sa ako treťotriedny šašo, ktorý aj napriek zdrvujúcej prehre, nepožiada priaznivcov svojho klubu o odpustenie za svoje zlyhanie, ale donekonečna bude baláchať o jasnom víťazstve.
Ak však po presne takom istom referendovom debakli, podobný blud najmenej tisíckrát zopakuje aj pán Chromík, šéfa Aliancie za rodinu nik neodváža do patričného zariadenia, hoci tiež svoju potupnú porážku, predkladá ako víťazstvo.
Nemenej zaujímavé sú reakcie vedenia aliancie. Pán Chromík a jeho spoločníci sa napriek zdrvujúcej porážke, evidentne tešia. Aj keď výsledok referenda je hanebné fiasko, pán Chromík a hovorcovia tohto spolku sa veselo škeria do televíznych kamier a celému Slovensku s úsmevom vtĺkajú do hláv, že mizerný výsledok referenda je víťazstvo.
Keď si však uvedomíme koľko času, energie a financií investovali do kampane a výsledok ich zúfalého snaženia je veľkolepý krach, a aliančníci namiesto toho aby niekde v kútiku horko nariekali, sa radostne tešia a tešia, tak potom začneme rozmýšľať, či tento záhadný úkaz nie je nejaká diagnóza. Veď, čo to vlastne prezrádza o vnútornom svete predstaviteľov aliancie, keď oslavujú prehru?
Vôbec nevnímajú realitu? Naznačuje to niečo o ich hodnovernosti? Alebo nevedia prehrávať? Prípadne naopak, keď v budúcnosti niečo vyhrajú, tak budú v kúte bľačať a smokliť?
A železný pán Chromík ďalej a ďalej pokračuje v zábavnej šou. Aj keď všetci veľmi dobre vieme ako dostal na frak, s nacvičeným úsmevom mechanickej hračky, ktorý však pripomína zúfalý krč, nám zanietene rozpráva, že Dunaj tečie zo Slovenska do Rakúska, ako lietadla plávajú a lode letia..
Komédia v priamom prenose.
A tí jeho porazení štatisti, pred zaskočenými televíznymi divákmi, ktorí už vôbec ničomu nerozumejú, radostne krepčia a jasajú a krepčia a hlavne všetci sa usmievajú tak šťastne a tak presladko, že každý normálny človek dostane chuť na kyslú kapustu.
No povedzte, nie sú reakcie na výsledky referenda teátro za všetky prachy?
Keby coach Mourinho naozaj verejne vyhlásil taký nehorázny nezmysel, ako som uviedol, bol by mŕtvý človek. Odjakživa, nielen vo futbale, ale aj v normálnom živote platí, že ak nie sme sraľovia, podvodníci, alebo nešťastníci s depresiami, tak predsa nikdy nebudeme oslavovať prehry! A keď prehráme, tak sa nebudeme nafukovať, ako to robia škôlkari, alebo pán Chromík. (bébéé, just sme vyhrali), ale čestne priznáme svoju prehru.
Takáto logika je však naprosto cudzia šéfovi Aliancie pre svätú rodinu, ktorý nám opakovane pyšne oznámil, že jeho spolok vyhral. Hoci na celej čiare prehral.Našinec už naozaj ničomu nerozumie. Len nerozumie, že chromíkovci si stále neuvedomili, aký im voliči uštedrili zaslúžený výprask.
Povedzme si to však na rovinu. Pán Chromík je iba nastrčený miništrant, s obrovskými ambíciami. Ten hlavný, kolektívny kouč, to je biskupská konferencia. Všetci si veľmi dobre pamätáme ako slovenskí biskupi hazardovali s priazňou kresťanského obecenstva, keď po špinavých intrigách toho najnižšieho rangu, dali za pravdu dvojnásobnému eštebákovi pred slušným človekom. Takže je potom celkom prirodzené, že Konferencia biskupov sa už nechce namočiť do ďalšej kaše. Radšej sa šikovne stiahla "akoby" do ústrania, aby očakávaný posmech si tentoraz zlízlo zopár ctižiadostivých a nastrčených figúriek.
Ale napriek mafianskym praktikám slovenských biskupov, zodpovednosť za dokonale pobabrané referendum nesie pán Chromík. Zároveň si však zaslúži, aj naše poďakovanie. Lebo práve vďaka jeho nešikovnosti sa z bahna referenda vynárajú zaujímavé otázky:
Ako to, že v takej katolíckej krajine, akou je Slovensko, k volebným urnám prišla sotva pätina voličov? Prečo voliči, napriek dôrazným apelom z kazateľníc a dohováraniam tisícok zanietených aktivistov, čo nám donekonečna vysvetľovali - akí sú tepľoši hyd, našinci sa na referendum vykašlali?
Rozumiete tomu?
Ako je vôbec možné, že katolícke Slovensko neuposlúchlo svojich biskupov?
Neuposlúchlo preto lebo Slovensko má pud sebazáchovy. Našťastie kdesi v lufte funguje akýsi prirodzený obranný mechanizmus, ktorý spôsobuje, že Slovensko si v hraničných situáciach zachováva zdravý rozum. Lebo presne tak, ako keď voliči poslali do psej matere Mečiara, teraz zas poslali do čerta zatuchlý stredovek. Drvivá väčšina voličov si veľmi dobre uvedomila, že to vôbec nie je kampaň za rodinu, (prečo sa referende neobjavili otázky o hetero-ockoch-alkoholikoch, o hetero-mamičkách-gamblerkách, o hetero-oteckoch, čo v jednom kuse mlátia a tĺčú svoje deti a manželky) ale, že celý ten poprask bol otvorená vojna vyhlásená proti homosexuálom.
Slovom, celý ten cirkus Humberto nebol nič inšie, ako pokus zisti, či sme ochotní zamrznúť na mieste, alebo či sa vzpriečime a budeme slobodne žiť svoje životy. A to baláchanie bolo aj o tom, či sa ideme ešte viac priblížiť k putinovemu Rusku, alebo sa primkneme k Európe.
Výsledky referenda hovoria, že vyhral zdravý sedliacky rozum. Že sme v poslednej chvíli zahaltovali pokus o narušenie prirodzenej rovnováhy síl, keď sa zas objavili noví vykladači zaručenej pravdy, ktorí z nás chceli zahnať do košiara poslušného stáda.
Vážená biskupská konferencia a vážený miništrant Chromík, dovolím si vám pripomenúť, že homosexuatita je naprosto prirodzený jav. Tak ako sme blondiaci, čiernovlasí, ryšaví, plešatí, vysokí, štíhli, tuční, hlúpi, múdri, prešibaní, blbí a gauneri, príroda vo svojom rozmare zariadila, že sme nielen heterosexuáli ale aj homosexuáli.
Len sa skúste lepšie pozrieť okolo seba. A zrazu zistíte, že homosexuála alebo lesbičku nájdete skoro v každej väčšej rodine.
Homosexuáli a lesbičky sú menšina. Čo v takej konzervatívnej krajine, akou Slovensko stále je, vzbudzuje podozrenie. Lebo, ako to u nás chodí, už len samotný fakt, že sú menšina, automaticky vyvoláva pochybnosti o ich dôveryhodnosti
Takže my, slávna väčšina, ak v nás zostal aspoň zbytok slušnosti a gentlemanstva, už by sme im nemali život strpčovať, ale konečne aj uľahčiť.
