Počas dejín všetky civilizácie spájali svoje vynálezy na meranie času s pravidelnými udalosťami v prírode. Každý aspekt života bol pevne zviazaný s prírodnými cyklami, a to najmä v čase, keď sa ľudia začali venovať poľnohospodárstvu. Predstavte si staroveký Egypt, kde znalosť cyklov, najmä príchodu Nílskych záplav, bola kľúčová pre úspešné poľnohospodárstvo.
Staroveké civilizácie boli ako pozorovatelia, sledovali premeny dne a noci a majestátny pohyb Slnka po oblohe. Tieto pozorovania sa stali prvým spôsobom merania času, pretože tieto pravidelné cykly poskytovali základ pre organizáciu času.
Deň
Deň, základná časová jednotka, predstavuje dobu, kedy je dané miesto na Zemi osvetlené Slnkom. Dĺžka dňa sa mení v závislosti na ročnom období a geografickej polohe. Je známe, že dĺžka dňa a noci sú na geografickom rovníku vždy rovnaké. Na ostatných častiach planéty Zem nastáva táto situácia teda rovnodennosť dva krát za rok. V lete (21.06.) a v zime (22.12.) kedy sú dĺžka dňa a noci takmer identické. Na rovníku je denný cyklus po celý rok takmer konštantný.
Rozdelenie dňa a noci vytvorilo dva základné cykly, ktoré nám stále dnes rozdeľujú deň. Jeden cyklus sledujeme pomocou Slnka, zatiaľ čo druhý podľa Mesiaca a hviezd. My ľudia sme vytvorili systém 24-hodinového dňa, ktorý vychádza z pozorovania slnka, hviezd a Mesiaca. Zaujímavým historickým faktom je, že koncept 24-hodinového dňa pochádza od starovekých Egypťanov.
Starovekí Egypťania delili deň ( v zmysle dňa keď je svetlo) pomocou tieňových hodín na 10 hodín a pridali hodinu na oboch koncoch, čo vytvorilo 12-hodinový deň. Tento systém sa postupne rozšíril a rozvinul v rôznych kultúrach. Zostáva záhadou, kto tento systém vytvorený, ale niektorí vedci ho spájajú s počtom kĺbov na prstoch ruky, ktorých je 12.
Rozdelenie dňa na 24 hodín bolo prevzaté neskôr aj Grékmi a Rimanmi. Tí síce mali v počiatkoch mali Rimania zložitejší systém, kde deň delili na štyri časové úseky a noc na ďalšie štyri. Čo súviselo s militarizáciou rímskej spoločnosti a potrebou organizovať nočné hliadky.
Tento systém vyzeral takto:
Pre deň:
1. mane – od východu slnka po tretiu hodinu,
2. ad meridiem – dopoludnia až po konci 6. hodiny,
3. de meridie – popoludní až po konci deviatej hodiny,
4. suprema – (pod-)večer až do západu slnka.
Pre noc:
1. prima vigilia,
2. secunda vigilia (okolo tretej hodiny, teda našej 21:00 hodiny),
3. tertia vigília,
4. quarta vigilia.
Neskôr však prevzali rozdelenie dňa na 12 +12 resp. 24 hodín.
Meranie času:
S rozdelením dňa na hodiny úzko súvisí také meranie času. V hrobke faraóna Amenhotepa I. boli objavené egyptské slnečné hodiny datované do roku 1500 pred naším letopočtom. Tieto hodiny, určené na denné použitie, delili deň na 12 hodín.
Rímski obyvatelia si tiež obľúbili systém 12-hodinových hodín, pričom denné svetlo bolo rozdelené na 12 rovnakých hodín. Avšak zaujímavým faktom je, že dĺžka týchto hodín menila počas roka, čo spôsobovalo premenlivosť ich dĺžky.
Prvé slnečné hodiny sa objavili v Ríme v 4. až 3. storočí pred naším letopočtom, boli inštalované v Kvirínovom chráme. Predtým boli pravdepodobne zavedené aj v Dianinom chráme a na Aventine. Vzhľadom na obdobie bez slnečného svitu sa v roku 159 pred naším letopočtom objavili aj vodné hodiny, ktoré zaviedol Scipio Nasica.
Prechod k mechanickým hodinám prišiel v 14. storočí, kedy sa objavili prvé hodiny s ciferníkmi, ktoré zobrazovali všetkých 24 hodín. Tieto hodiny boli ovplyvnené znalosťami astrolábu a slnečných hodín astronómov, ktorí sa snažili modelovať pohyb Zeme okolo Slnka.
V severnej Európe boli často preferované hodiny s 12-hodinovou schémou číslovania rímskymi číslicami. V 15. a 16. storočí sa v celej severnej Európe 12-hodinový číselník a časový systém stali štandardom pre verejnosť, zatiaľ čo 24-hodinový číselník zostával vyhradený na špecializované použitie ako astroláb. Moderné hodiny väčšinou využívajú 12-hodinový ciferník, kde hodinová ručička urobí plný obrat za 12 hodín.
Čo sa týka začiatku dňa, v súčasnosti sa deň astronomicky začína polnocou, kedy Slnko prechádza miestnym poludníkom. Avšak antickí rímski spisovatelia ako Plinius spomínajú rôzne vnímania začiatku dňa. Pre Rimanov to bola polnoc, pre Babylončanov východ slnka, pre obyvateľov starovekej Umbrie obed a pre Aténčanov západ slnka.
Hoci sme sa zaoberali časťou vývoja a históriou merania času, existuje mnoho ďalších fascinujúcich aspektov, ktoré nemohli byť zahrnuté v tomto blogu. Aké presné sa objavili minúty a sekundy, alebo akým spôsobom chápeme samotnú podstatu času.
Pokiaľ vás táto téma zaujala, odporúčam sa pozrieť na video, ktoré rozširujú túto fascinujúcu oblasť o tieto časti. Prajem príjemné pozeranie a príjemné využitie času.
