Je asi logické, že ak uvažujem spôsobom, že s vysokej školy si chcem odniesť hlavne niečo na papieri (titul) a nie v hlave (vedomosti), tak budem hľadať čo najjednoduchšiu cestu ako to dosiahnuť. Nechcem ani tak rozoberať tému denného štúdia, kde mnohí študenti fungujú so statusom „povolanie syn (dcéra)“ a denné štúdium navštevujú hlavne kvôli nespočetným spoločenským akciám a bujarému študentskému životu. Chcem sa skôr zamerať k inovovanému pozostatku minulosti. Aj za minulého režimu už fungovalo niečo také, ako štúdium popri zamestnaní. Dnes sa rovnako môžeme stretnúť s externým štúdiom alebo jeho vylepšením modelom – štúdiom dištančným. Podľa dnes platných zákonov by štúdium na vysokých školách malo byť bezplatné, ale tu nastáva prvý rozpor, pretože štúdium dištančnou formou je platené. Nechcem sa zaoberať tým, že univerzity vďaka právnickým kľučkám zákon obchádzajú formou zriaďovania rôznych inštitúcií charakteru ako nezisková organizácia, s.r.o. a podobne, ktoré potom akože nakupujú od univerzít služby (pedagogický proces) pre svojich zákazníkov (dištančných študentov). Chcem sa na túto vec pozrieť pohľadom trhu (a možno aj pohľadom ideálneho dištančného študenta) – ak za niečo platím, tak očakávam, že za to niečo dostanem. Teda ak si platím za vzdelanie, urobím maximum preto, aby som sa za vynaložené peniaze dozvedel čo najviac. Ak sa teda chcem dozvedieť čo najviac, tak určite budem svedomito vypracovávať každý semestrálny projekt sám a pri písomke alebo skúške na ťahák ani nepomyslím. Asi by som však bol nespokojný s tým, že to všetko môžem absolvovať počas niekoľkých sobotných dní, a že hrúbka a často aj náročnosť učebných textov je polovičná, ba až tretinová, v porovnaní s denným štúdiom. Rovnako by mi asi prekážalo, že pedagógovia nás berú ako bočný zdroj príjmu, a preto sú k nám vo všetkom ústretoví. Potom by som predsa nemohol súhlasiť s tým, že môj titul bude rovnocenný s titulom denného študenta. Asi nejako takto by to mohlo fungovať pri ideálnom stave trhového prostredia, ale aj ľudského myslenia. Reálny stav je však trochu iný. Už prijímacie pohovory so sebou nesú pečať transparentnosti, veď predsa otázky až do otvorenia zapečatenej obálky nikto nepozná. A tak po prijímacích pohovoroch sa nám dištančnými študentmi stávajú ľudia vo veku medzi 20 až 50 rokom života s profesionálnou pôsobnosťou ako majitelia firiem, riaditelia inštitúcií, štátny a bankový úradníci,... Ich úsilie naučiť sa čo najviac dokazujú odpisovaním semestrálnych prác formou zmeny mena na prednej strane minuloročných prác a nešikovným hromadným odpisovaním na písomkách. Prial by som Vám všetkým zažiť ten humorný pohľad na ľudí raz tak starých ako som ja, ktorí sa tvária hrozne nenápadne a s vážnosťou v tvári Vám pri upozornení oznamujú, že oni žiadny ťahák v ruke nemajú a arogantne sa Vám smejú do tváre. Teraz som však už poučený, že dištančných študentov na odpisovanie upozorňovať nemôžem. Staršími kolegami mi bolo povedané, že tvrdší musíme byť na denných študentov, tí že na učenie majú celé dni. Dištanční študenti si totiž za vzdelanie platia a popri tom majú už vlastnú rodinu a ešte musia stíhať aj pracovné povinnosti. Rovnako z úst samotných dištančných študentov mi bolo povedané, že oni si za to štúdium platia, tak prečo by im mal niekto robiť problémy so zápočtami a písomkami. A keď si to niekto náhodou dovolí, tak vyššie postavení kolegovia mu vždy naznačia správnu cestu. Takže, ak má niekto z Vás záujem získať titul s minimálnou námahou, myslím si, že dištančné štúdium je tá správne cesta. Pre zachovanie objektivity však musím podotknúť, že aj medzi dištančnými študentmi sa nájdu ľudia, ktorí sa naozaj opierajú o trhový princíp, teda za vynaložením svojich peňazí nevidia len titul, ale aj získanie vedomostí. Najviac ma však znechucuje to, že pôvod správania sa študentov - „my sme si zaplatili, dajte nám titul“, je potrebné hľadať hlavne na opačnej strane. No aj na tej opačnej strane sú však tiež mladí ľudia s ideálmi, ktorých len ťažko uspokojí rada staršieho kolegu, že v práci je potrebné sa prispôsobiť zaužívaným praktikám.P.S.: Vo včerajších správach som zaregistroval, že naša univerzita sa nachádza na popredných priečkach v hodnotení kvality štúdia na univerzitách.
Chcem mať pred menom titul. Zn.: Nezáleží na tom, ako ho získam
Každý človek by mal byť za účelom dosiahnutia určitého cieľa nejako motivovaný. Rovnako by sme teda mali mať motiváciu ak chceme študovať. Motivácia po vzdelaní v mnohých prípadoch začína ako naplnenie sna rodičov. Aspoň ja som si to tak vysvetľoval, keď mi rodičia prízvukovali, aké dôležité je vzdelanie. Postupne, po uvedomení si toho, že sa neučím pre rodičov, ale pre seba, táto motivácia prerástla ku splneniu vlastného sna a následnej potreby sebarealizácie. S postupným dospievaním a rozširovaním svojich obzorov som začal registrovať aj iné motivačné faktory získania vzdelania. Zaregistroval som ľudí, pre ktorých získať vzdelanie bolo naozaj len splnenie sna rodičov, alebo ľudí, ktorí študovali s ideou, že keď budú mať titul, tak všetko pre nich bude jednoduchšie. Rovnako som však spozoroval skupinu ľudí, ktorých hlavným cieľom získať titul bola vidina pracovného postupu, získanie úcty okolia alebo len zvýšenie vlastného ega. Cieľ a motivácia je teda stanovená. Ostáva teda len vyriešiť spôsob ako tento cieľ naplniť – „ako dosiahnuť to, že si pred svoje meno budem môcť písať titul?“.
