Ilúziu o tom, že na Slovensku platí heslo „náš zákazník, náš pán“ som stratil už naozaj veľmi dávno. Aj keď som si nie istý, či som vôbec niekedy takúto ilúziu mal. No z času na čas ma premohol pocit, že spomínané heslo by predsa len mohlo platiť. Zvyčajne sa to však stávalo v období, keď som sa vrátil zo zahraničia – plný nadšenia z ochoty a ústretovosti, ktorej sa mi tam dostalo. Takáto naivita očakávania toho, že v každom obchode alebo reštaurácii k Vám budú pristupovať s tým, že „Vy“ ste zákazník a oni sú na Vás závislými, vo mne zvyčajne pretrvávala ešte pár týždňov. Moje očakávanie postupne vyprchávalo so situáciami ako napr.: pri vstupe do obchodu alebo reštaurácie sa samozrejme prvý úctivo pozdraví zákazník a je povďačný za predavačovo zabučanie „dobrý“, alebo pri objednaní v reštaurácii alebo kaviarni Vás pol hodinu ignorujú. Takéto situácie ma poučili v tom, že som začal navštevovať len pár obľúbených podnikov, kde som naozaj vždy získal pocit spokojnosti s poskytnutými službami a nechať sprepitné by naozaj mohlo spĺňať kritérium nepísaného pravidla.Minulý týždeň zavítal na návštevu nášho krásneho Slovenska jeden môj známy spoza veľkej mláky. Spolu s jeho slovenskou priateľkou som teda pri našich spoločných stretnutiach preferoval moje obľúbené podniky, aby si zo Slovenska odniesol naozaj iba tie najlepšie dojmy. Zvyk z domova mu kázal nechávať sprepitné vo výške 20 percent zo sumy účtu, čo bola niekedy značná suma. Vysvetlil som mu princíp, že na Slovensku majú aj čašníci aspoň minimálnu mzdu a nie všetci sú dostatočne motivovaní na to, aby sa svojou ochotou a ústretovosťou snažili získať priazeň zákazníka, a že nechať sprepitné nie je povinnosťou, ale skôr vyjadrením spokojnosti s poskytnutými službami. Zhodou okolností mal môj známy v tomto období narodeniny a tak to chcel aj patrične osláviť. Pre naše slávnostné posedenie sme opäť vybrali jeden z preferovaných podnikov, kde naozaj všetko prebehlo v pohode a s našou plnou spokojnosťou. Po zatváracej hodine sme však boli nútení sa presunúť niekde inde. Zvolili sme teda jeden menší podnik, ktorí som už nenavštívil pár rokov. No, ale za tých pár rokov sa stále nič nezmenilo a môj známy pomaly začal chápať princíp nechávania sprepitného na Slovensku. Odpoveď na náš pozdrav po príchode bola samozrejme ako vždy „zdvorilostná“, čakanie na objednanie flexibilné (asi 20 minút), ochota a presnosť pri obsluhovaní dokonalá (kde tu naliate pod rysku a pod.) a samozrejme zakončené vyslovením sumy na úhradu (bez bločku z registračnej pokladne). Reakciou na požiadanie o vydanie bločku bol nechápavý a arogantný pohľad, ktorý bol popri presune k pokladni okorenený nejakými poznámkami. Suma na bločku z pokladne sa o pár korún líšila od predtým vyslovenej sumy, samozrejme nedopatrením skutočná suma bola nižšia. Toto všetko s údivom sledoval môj známy, ale rovnako videl aj praktickú ukážku spomínaného princípu nechávania sprepitného na Slovensku. Nechcem nijako generalizovať a viem, že na Slovensku sa nájde veľa miest, kde naozaj platí zásada „náš zákazník, náš pán“, ale stále mám presvedčenie o tom, že ešte potrvá niekoľko rokov, možno desaťročí, keď sa táto zásada stane u nás všade pravidlom. A myslím si, že dovtedy mnoho zahraničných návštevníkov rýchlo pochopí princíp nechávania sprepitného na Slovensku.
Prečo na Slovensku nie je pravidlom nechávať sprepitné
Čo vlastne sprepitné je a o čom vypovedá? Je to určitý obnos peňazí nad rámec plateného účtu, ktorým môžete vyjadriť svoju spokojnosť s poskytnutými službami – s kvalitou služby, prístupom a flexibilitou personálu,.... V zahraničí je nechávanie sprepitného (tipsov) nepísaným pravidlom, ale prečo to tak nefunguje na Slovensku? Pre argumentáciu toho, že na Slovensku to tak skoro fungovať nebude, by som chcel napísať o jednom svojom čerstvom zážitku.