V 95-tom, takmer na pravé poludnie zaznela v centre Bratislavy detonácia. Od miesta výbuchu som pracoval vzdušnou čiarou asi 300m. Šupa to bola poriadna. Prekvapene sme sa na seba s kolegami pozreli, niekto niečo poznamenal a pracovalo sa ďalej. Nervová sústava vraj dokáže spracovať len situácie, s ktorými bola aspoň okrajovo, či už priamo alebo nepriamo, konfrontovaná. Preto mozog žiadneho z nás proste nemohol vygenerovať myšlienku, že za bieleho dňa v centre nášho krásneho hlavného mesta vybuchlo auto s dvomi cestujúcimi a "... ich telá zbierali policajti v okolí výbuchu po kúskoch". Ako správy o ďalšom brutálnom vyčíňaní pribúdali, neostávalo nič iné ako akceptovať, že také hrôzy sa dejú aj u nás. Ak by som potom znovu počul výbuch, tak by ma už napadla aj možnosť, že to si podsvetie možno vybavuje účty. Našťastie som už žiaden nepočul. Bolo jasné, čo sa deje, ale ostávalo to vzdialené. Týkalo sa to ICH a nie NÁS. Občas sa stalo, že si to človek naplno uvedomil a premkol ho taký ten nejasný nekľud. V prvom rade úplne prirodzene kvôli strachu, čo keď sa náhodou vyskytne v zlom čase na nesprávnom mieste. Áno, pravdepodobnosť takéhoto niečoho je mizerne malá, ale čo keď? Ďalej kvôli bezmocnosti a znechuteniu v akej krajine sa vyskytuje. Ale život musel ísť ďalej a nekľud sa zákonite vytesnil. Od zamatovej "revolúcie" ubehlo vtedy už 6 rokov a so známymi sme sa bavili, ktoré zo zmien boli najprevratnejšie. Zvíťazila premena Slovákov. Zhodli sme sa, že nikoho z nás by ani len vo sne nenapadlo, že náš mierumilovný národ a ešte aj s holubičou povahou bude schopný tak brutálnych činov. Až s odstupom rokov sa začala javiť aj iná interpretácia: Čo keď to nebola premena ale len realizácia niečoho, čo zatiaľ nemalo šancu prejaviť sa?
Vlna rozhorčenia po vražde J. Kuciaka a M. Kušnírovej a následne odhodlanie niečo zmeniť boli mohutné. Neviem(e) koľkí odhodlanie zdieľali ale isté veci sa do pohybu naozaj dali. Na slovenské pomery sme sa až neuveriteľne rýchlo dozvedeli mená vraha a komplicov (zatiaľ stále údajných). Prvotná skepsa, že aj tak sa nič nevyšetrí postúpila do ďalšieho levelu že skutočného objednávateľa aj tak nenájdu. Tipujem, že nás je pomerne veľa, ktorí s napätím očakávame ako sa vyšetrovanie vyvinie; koľko priestoru na alternatívne vysvetlenia poskytnú nezvratné aliby, neprestrielne dôkazy, nezištné udania a úprimné doznania.
V tej skrumáži informácii bola aj jedna s veľmi pálčivým číselným údajom 70 000€ - prvá oznámená cena za nájomnú vraždu. To naozaj toľko!? Po internetových diskusiách, fórach a komentároch prebehol silný impulz. Na čas sa vytratilo, kto bol vlastne zavraždený a začalo sa riešiť či je všeobecne ľudský život hodný takej sumy. Polemizuje sa, špekuluje... a v pozadí nás tlačí otázka, na ktorú všetci odpoveď poznáme, ale ktorú sa stránime povedať nahlas: Je to veľa alebo málo? S odpoveďou by nám mal pomôcť trh, pretože ako ekonomicky gramotní vieme, že on určuje ceny tovarov a služieb. Na Temnom Webe sa vraj s vraždami obchoduje, ale konkrétne informácie - pochopiteľne - nemám(e). Ak však existujú aspoň aké také indície o cenách komodity, dá sa usudzovať, že trh pre ňu [komoditu], aj keď v deformovanej podobe, existuje. Ceny za vraždy z 90-tych sú orientačne známe (odkaz). Taxy začínali pri jednom až dvoch miliónoch slovenských korún. Po zbežnom prepočítaní na € je to zhruba od 33 do 66 tisíc €. Možno zohľadniť infláciu, priemernú mzdu, paritu kúpnej sily... 70 000€ je v tých istých reláciách. Referenciu na súčasné pomery poskytuje nahrávka zverejnená R. Bránikom "...chlapi chcú tam doplatiť dopolky peniaze... že sa doplatí vlastne do 30 a po robote už úplnej 30 až... Hej.. na jar, na jar... takže nie 20 na jar ale 30 na jar" (3:17) Kto vie čo bolo dôvodom na zvýšenie, ale až záhadne je to v tej istej cenovej hladine. Hoci sa diskusie zaoberali všeobecne životom, musíme si priznať, že nie je život ako život. Cena (logicky?) stúpa podľa postavenia, moci, zabezpečenia... Pre 'veľké ryby' boli taxy presne o jeden rád vyššie: desať až dvadsať miliónov slovenských korún. Možno v priebehu vyšetrovania postupne vysvitne, aké sú pomery dnes. Z vyššie citovanej nahrávky sa len dozvedáme, že na cenu vplýva aj spôsob prevedenia vraždy "... že zablokovať dakde autá a oné, tak to... som počul, že by si musel dať 200, 300 na ruku, aby sa takéto ako vo filme spravilo" (6:12). Ako vo filme... Z celkového porovnania vychádza, že 70 000€ je v lacnejšej časti spektra. Rozum zastáva nad informáciou, že tú sumu si údajne ešte rozdelili traja aktéri. Úplne sa však (pochopu) vymyká vražda "pomimo". Namiesto jednej plánovanej obete boli dve, a to len preto, že M. Kušnírová bola v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Ak by práve mali na návšteve nejaký iný pár boli by obete štyri? To sú tie úvahy, kedy sa zase dostaví onen nekľud, tentokrát umocnený pocitom, že obete neboli z ICH ale NAŠICH radov. Po viac ako 20-tich rokoch už má ten nekľud aj stručný, mrazivo výstižný popis: "ľahkosť" s akou sa dá vražda urobiť je neznesiteľná.
Na cenovú orientáciu môže poslúžiť aj jedno trhovo veľmi dobre etablované odvetvie - poisťovníctvo. Poistné sumy na poistenia smrti následkom úrazu sa pohybujú od 16 v Kooperatíve cez 100 v Allianz až po 350 tisíc v Komunálnej poisťovni. Tie čísla sú získané námatkovo ale je zarážajúce ako sú zhruba práve dva krát menšie ako sumy z 90-tých rokov. Keď už sme pri tom, zarážajúcich údajov v porovnaní so 70 000€ je viac: "... stíhaný v trestnej veci podozrenia z falšovania zmeniek v hodnote 70 miliónov"; "... sa dlh firmy na daniach vyšplhal takmer na 700-tisíc"; "... Luxusný Mercedes za takmer 70-tisíc" Ak sa nedá cena porovnať priamo, jej optimálnosť sa dá posudzovať aj nepriamo. Nikto z nás si zrejme nikdy nekupoval harpúnu na lov veľrýb alebo skafander na lety do vesmíru, ale aj tak vieme nejako vycítiť, či je cena za ne malá alebo veľká. Odkiaľ ten pocit pochádza? Jednou z možnosti je vraj ponímanie globálnych cenových hladín v pomere k tomu, koľko zarábame. Ak sa to má brať vzhľadom na život, tak adekvátne bude celkové imanie, ktoré sa počas neho nahonobí. Ak uvážime, koľko úsilia, námahy, lopoty človek vynaloží, tak sa dá povedať že v ňom je naozaj zhutnený celý ľudský život. Drvivá väčšina Slovákov to dotiahne tak na 40 000€. Ak to tí lepšie situovaní dajme tomu zdesaťnásobia zase sa dostaneme k podobným číslam. Suma sumárum, znamená to teda, že cena ľudského života je niekde medzi 30 až ...
... hej, stop, stačí! To čo je za magorizmus takéto scestné úvahy? Slovensko sa hrdo hlási ku kresťanstvu, ktoré jednoznačne hlása "nezabiješ". Prenesené do ekonomického žargónu, život má obrovskú hodnotu, je nezaplatiteľný. Také splietania že akú má cenu je tým pádom nie len úplne mimo ale priam rúhanie sa ...
OK. Tak bez magorizmu. Nie je a nebude ľahké účinkovať v spoločnosti, ktorej členmi sú aj takí čo "...neberú ľudský život ako ľudský život, ale pre nich je človek len kus mäsa, ktoré stojí v ceste za ziskom a treba ho odstrániť." Zvykne sa hovoriť len o vrcholku ľadovca. Nemyslím si, že na tých nižších úrovniach to bude až také zlé, ale od dobrého to môže mať stále veľmi ďaleko. Dúfame, samozrejme nie úplne všetci, že vražda J. Kuciaka a M. Kušnírovej bude dôsledne vyšetrená a skutoční páchatelia budú odsúdení. Ak sa tak aj stane - dúfať tiež, že to zmení postoje nie je na mieste. Áno, narazil som na to aj vyššie, že sme oficiálne veriaci národ, ale verí tu niekto až tak, že sa v niekom pohne svedomie? Pozitívne je, že život sa bude a musí žiť ďalej, či je hodný 20 alebo 600 tisíc. Budú nás ohurovať všakovakými ukazovateľmi, službami štátu zadarmo, rastom HDP a poklesom nezamestnanosti aby získali našu priazeň. Ak im bude dávaná uvážene a ak ju bude komu dávať, tak bude všetko v poriadku. Najväčšia škoda však bude, ak sa celé to odhodlanie vybije do prázdna. Ani v takom prípade to ale nebude úplne stratené. Stále (si) môžeme držať palce a veriť, že o 20-25 rokov sa nebude znovu riešiť, prečo je vražda kúpiteľná a kto a koľko je ochotný za ňu zaplatiť.
