Cez Boloňu neprebehnite

Neznalý talianskych pomerov, nastúpil som druhý augustový deň do vlaku a nestačil som sa diviť, ako to, že je tam plnšie ako v rýchliku Bratislava - Trenčín - Košice a späť. Až po rokoch som sa dozvedel, že Taliani majú v auguste hromadnú dovolenku, a preto sa všetko presúva smer juh.

Potreboval som sa do večera dostať do Rimini a tak mi na Boloňu zostalo len niekoľko hodín. Túžil som však aspoň na okamih spoznať mesto, kde už roky tvorí jeden z mojich najobľúbenejších autorov, ktorý si ma úplne získal svojou hrou s čitateľom a encyklopedickými znalosťami. Umberto Eco je pre mňa mág slova. Vždy ma zaujímalo, či funguje duch miesta. Či, keď prídem niekam, kde žije ten, koho názory sú mi blízke, bude sa mi zdať, že poznám dôverne aj všetko okolo seba.

Boloňa toto spĺňa. Teda aspoň pre mňa. Mesto plné arkád a palácov z nepálených tehál dokonale vystihuje atmosféru stredoveku. Osvojil som si jeden, pre mňa dosť užitočný návyk, ktorý som potom uplatňoval všade. Zastaviť sa na okamih, sadnúť si a "nafotografovať" si do pamäte miesto, kde sa nachádzam. So všetkým, čo len dokážem vstrebať. S holubmi. S oblakmi. So slnkom. S dažďom. S ukričanou rodinkou. S bicyklistkou. S melódiou, ktorú dokáže vytvoriť len rušná ulica. S tichom, ktoré zažijete len v chráme.

Keď som sedel na schodoch boloňskej katedrály, nevnímal som neporiadok okolo seba, ktorý tam ostal po práve skončenom sobotňajšom trhu. Zvyšky novín a zeleniny prekrývalo vedomie, že po tejto dlažbe kráčali Dante, Koperník možno aj Galilei a iní velikáni. Že obyvatelia tohto mesta založili kedysi tradíciu slobodného ale zároveň aj búrlivého a ničím nenapodobiteľného študentského života.

Raz by som sa chcel do Bolone vrátiť, zažiť ruch noci a pohody. A možno by som mal aj šťastie a zazrel by som pána profesora Eca, ako na terase nejakej reštaurácie bodro diskutuje pri pohári kvalitného vína a pravých boloňských špagetách.

A rada pre čitateľov, ak môžem. Cez Boloňu neprebehnite, mohli by ste viac stratiť ako získať.