Keď ma niekedy na jar oslovil vydavateľ a administrátorsúťaže Cena Fantázie ohľadne možnej spolupráce servera knihy.sme.sk, ktorejsúčasťou by bola aj účasť v porote, vcelku rád som prikývol v domnienke, že tobude zaujímavá skúsenosť. Keď som dostal balík so súťažnými poviedkami, ktorýje na fotografii, začalo mi byť jasné, že to bude „veľmi" zaujímavá skúsenosť. A veruže aj bola.Do súťaže sa prihlásilo 71 textov, o ktorých si ich autori zrejme mysleli,že ide o poviedku, v rozsahu od jednej až po niekoľko desiatok strán.Asi štvrtina textov bola veľmi dobrá až zaujímavá, dve štvrtiny nudné a neoriginálnea zvyšok trest boží, že som sa na niečo také dal. Pretože by nemalo zmyselanalyzovať jeden text za druhým a s ohľadom aj na reakcie porotcov z inýchpríbuzných súťaží, rozhodol som sa spraviť sumár dôvodov, pre ktoré si myslím,že vznikajú texty rovnajúce sa mučiarenským nástrojom.
Absencia kritickéhomyslenia alebo strata súdnosti
Tento bod je podľa mňa kľúčový. Netuším, či nejaký povinnýalebo alternatívne povinný predmet obsahuje aj výuku kritického myslenia, aleak nie, tak by sa práve o jej zavedenie mal viesť najväčší spor. Stratasúdnosti totiž prebieha napriek celou spoločnosťou a netýka sa lenpísania. Nekritičnosť, precenenie svojich schopnosti, snaha exhibovať minimálnenegatívne, ak už nemám na výhru, to všetko na nás skáče z každej súťaže a najmäreality show. Po takmer štyroch rokoch adminovania na blogoch by ma nemalprekvapiť už žiadny ani ten najhorší text. Lenže blogy nie sú literárnou súťažou(pre tých, ktorým to ešte nikto nepovedal, fakticky nie) a je právomkaždého napísať text akejkoľvek kvality. Iná vec je, ak sa dotyčný rozhodne presúťaž, ktorá má jasne stanovené pravidlá. Keď zložím pesničku Malé koníky ľúbiboh, nepôjdem s ňou na Cenu Eurovízie. Rovnako tak príbeh o trpaslíkochči elfoch sa nestane automaticky fantasy literatúrou, ak za tým nie je žiadnynápad, ale len okopírovanie Tolkiena. Veľképlus má u mňa autor, ktorý do poznámky k textu napísal, že ide o klonistého sci-fi seriálu. Úprimnosť nadovšetko. Ak sa v škole alebo hocikdeinde v spoločnosti nezačne zdôrazňovať, že treba byť náročným voči sebe,stokrát zmerať a raz rezať, rešpektovať pravidlá žánru, v rámci ktoréhopíšem, neuspokojovať sa s podenkovou slávou a negatívnym úspechom, budeme sa postupne ponárať viac a viac dobahna priemernosti a nudy. Škrtať, škrtať,škrtať
Ak vynechám fakt, že ten, kto píše, by mal ovládať hlavnegramatiku, je toto najzákladnejšie štylistické pravidlo (ktoré by v žiadnej literatúrenemalo absentovať) taktiež neraz úplne tabu. Koľko nudného a nadbytočného textuby boli ušetrení budúci čitatelia, keby autori nemilovali svoje texty natoľko,že z nich neodstránia ani nadbytočné čiarky a nedoplnia chýbajúce. Kebykaždý svoj text prečítal minimálneraz svojmu domácemu zvieratku alebo bytovej kvetinke, veľmi rýchlo by prišiel nato, že v texte niečo drhne. Čím častejšie by sa tento proces opakoval, takby postupne bolo možné dospieť ku aj pre autora veľmi potrebnému vypísaniu sa. Okrem toho by sa mal vystríhať ďalšieho fenoménu, ktorý by sa dal nazvať „Keď použijem nadávkuuž som Matkin". Vulgárnosť a hlavneúplná jej nefunkčnosť v texte boli jedným z najväčších prekvapenípri čítaní textov. Poviedka je krátka,ale nie ľahká
Poviedka patrí podľa mojej mienky medzi najnáročnejší literárnyžáner, do ktorého sa neraz nepustia ani ľudia, čo majú na konte niekoľko románov.Vystavať na malej ploche silný a uveriteľný text nie je ani trochu ľahké.Navyše netuším, či sa to prestalo na hodinách slohu učiť alebo to autorizabudli: klasická schéma - úvod, jadro, záver - neraz úplne absentovali. Výsledkom potom boli buď texty, kde bolo zrejmé, že autor bypotreboval románový rozsah na ich rozvinutie alebo to bolo rýdzejšie ako rýdzeblognutie (copyright Piki). Hra s čitateľom alebokto koľko číta
Keď Tom Stoppard do scenára filmu Zamilovaný Shakespearezamontoval chronicky známe citáty zo Shakespearových hier, ako napríklad výkrikfanatického kňaza „Ruža bude smrdieť pod každým menom“, keď sa divadlo Rosepremenovalo na Globe, predpokladal, žesa na to chytí široké publikum. Keď dal malému grázlikovi z divadla, ktorýzbožňoval krv a potkanov, meno John Webster, len málo ľudí vedelo, že ideodkaz na zakladateľa hororového žánru gothic. Hra s čitateľom tým pádommá tiež svoje pravidlá. Hrať sa môže len pripravený autor s pripraveným čitateľom,čo je dôsledok ďalšieho bodu. Päť knižiek na policiz vás nespraví spisovateľa
Poznám ľudí, čo v živote čítali dokola len jednu knihu,našťastie sa nikdy nestali spisovateľmi. Zle je to v tých prípadoch, keďsa niekto s takýmto backgroundom rozhodne písať. Bez ohľadu na fakt, že doba,v ktorej žijeme, sa s čítaním veľmi nekamaráti, kvalitný textpotrebuje, aby jeho autor mal načítané aspoň niečo. Ak to tak nie je, dá sa tiežpísať, ale výsledok je neraz iba ten, že čitateľ dostane na podnose len x-krát vylúhovaný čaj. A úplne najhoršie je, keď pošle text do žánrovej súťažebez toho, aby pravidlá žánru dodržal, alebo keď spáchal čistú fanfiction – čiže rozvinulpriamo alebo nepriamo príbeh svojej obľúbenej knižky bez toho, aby to priznal.
Vyhliadka do budúcnosti
Aby som sa na záver vrátil k meritu veci – totiž k literárnejsúťaži. Neviem odhadnúť nakoľko všetky možné súťaže tohto typu rovnako akoblogovanie a iné publikačné možnosti majú zásadný vplyv na stav či už sci-fi a fantasy literatúryalebo slovenskú literatúru ako takú. Ak je viac-menej žalostná alebo nie veľmisa posúvajúca dopredu, je to najskôr preto, že poľavujeme už na začiatku. A keď takrobia takmer všetci, nevzniká tlak na vlastné zlepšovanie sa. A výsledkom jepotom stav, keď sa ľudia cítia spisovateľmi len preto, že poznajú abecedu.
P.S.: Poviedky, ktoré sa dostali do finále, si môžete prečítaťtu.
