Jean-Baptista Gaspard si vyslúžil prívlastok najväčší z Pierotov, hoci on sám túto postavičku vymyslel. Naoko absurdnú - klaun, ktorý sa ako jediný nesmeje. Avšak to, že je smutný nie je na smiech. Tak ako nebol na smiech ani Don Quijote, keď bojoval s veternými mlynmi. Keď sú nám smiešni, je to viac smiech o nás ako o nich.
V poslednej dobe je okolo mňa akosi veľa smútku. Ľudia umierajú, hlúposť dominuje nad múdrosťou a ešte aj oblohaje stále chladná. Ľudské telo je zvláštne v tom, že si nepamätá bolesť. Máme len spomienku na to, že sa nám dialo niečo strašné. Duša si ale pamätá. Našťastie pomáha plač. Nie je smiešne plakať, keď nás niečo bolí, dojíma alebo máme radosť. Práve opak je zničujúci. Po búrke zvykne výjsť slnko. Možno práve to mali na mysli starí Gréci keď prišli s myšlienkou - Per aspera ad astra - cez prekážky ku hviezdam.
Váš smútok ako aj radosť sú vesmírne, lebo su vaše a nič na tom nezmeníani to, že práve niekde na konci vesmíru vybuchla supernova so svetomplným dobrých ľudí.
6. jún 2006 o 13:45
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 691x
Keď klaun plače
V Paríži žil raz jeden smutný muž. Nikto a nič ho nevedelo rozosmiať. Bolo to s ním také zlé, že s tým začal chodiť po lekároch. Nikto nedokázal odhaliť príčinu jeho smútku. Až jedného z nich napadlo, že v meste vystupuje slávny mím Jean-Baptiste Gaspard Deburau, na ktorom sa smeje úplne každý. Lekár preto s nadšením odporučil smutnému mužovi aby zašiel na jeho predstavenie. Ten sa na neho smutne pozrel a trpko povedal: Ja som Deburau.
Róbert Dyda
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(22)
