Môj kamarát, ktorý zásadne chodí len nočnými spojmi, vždy vyzbrojený domácou klobásou či slaninou a fernetom, tvrdí, že len v nočákoch je ten pravý život.
Asi má v niečom pravdu. Prestávam vnímať zimu a miesto vzývania všetkých svätých, aby už konečne ten autobus prišiel, začínam si všímať lepšie čo sa okolo mňa deje. MP3 disk napchatý tými najabsurdnejšími pesničkami od Stars on 45 až poBoney M, dodáva situácií miestami až komediálny nádych.
Skupinka rozjarených fanúšikov jasá nad dnešným víťazstvom a kým dnes si ešte môžu skandovať " We are the champions" zajtra môže pokojne siahnuť po Total Eclipse of heart .
Párik zaľúbencov vedľa mňa niečo zásadné rieši a tuším vedia veľmi dobre, že Sorry seems to be the hardest word .
Postaršia pani, ktorá sa trasie ako osika, by možno na chvíľu zabudla pri Heat is on alebo nejakom inom sunny songu na to riadne zimisko, ktoré preniká všade.
Vrcholom je ale mierne spoločensky unavená dievčina, ktorej zjavne len chlad bráni v tom, aby nenasledovala rady Joe Cockera You Can Leave Your Hat On. Jej vlnité pohyby pred rovnako naladeným mladým mužom dávajú tušiť, že niekto si môže povedať I am your baby tonight. Alebo ešte lepšie Je T'Aime (Moi Non Plus).
Spokojne sa usádzam a pozerám na obrovské páperové vločky, ktoré zvyrazňuje svit pouličných lámp a na okamih sa mi zazdá, že na mňa mrkol Bobby McFerrin. Veď šťastie je vraj ľahke dosiahnúť. Stačí si povedať, tak buď. Nuž teda už nie som worry ale takmer úplne happy.
(Pravda za predpokladu, že ta 504-ka nevypadne, lebo potom mi už zrejme žiadny Happy song nepomôže)
