Dnešný prvý tohoročný sneh ma ani trochu nenadchol, lebo to znamená, že slnko neuvidím ďalšie dlhé dni. Ak sa k tomu pripočíta môj denný biorytmus - zaspávanie o cca 4.30 a zobúdzanie sa o 11.30-12.00, príliš si denného svitu neužijem.
Po desiatich rokoch sa mi pokazil televízor a novokúpenej Orave sa obrazovka zúžila na jednu svetlú úsečku po desiatich dňoch a tak som bez televízora (do 30 dní mi vraj dajú vedieť, či ho opravia). Všetky mediálne aféry zachytávam len vďaka práci. Je to úžasný stav. Konečne si budem môcť pozrieť všetky tie naťahané myšlienkovo nenáročné relaxačné seriáliky. Prípadne uletené reality show ala Beauty and the Geek (8 modeliek a 8 géniov na ceste za skutočnou láskou), či najnovšie casting ala SuperStar na novú Broadway produkciu Pomády.
Pomáda je vôbec úplne špecial pre mnňa. Netuším prečo tento úlepený, nelogický muzikál dokážem pozerať stále znovu a znovu už 25 rokov. Proste sa zabalím do deky, zhasnem úplne všetky svetlá a držím palce tým mladým žabkám a žabiakom, aby sa im splnil ich sen. A potom si pustím záverečnú pesničku a pri nástupe saxofónu si poviem - That's the way it should be.
A čo som týmto všetkým chcel vlastne povedať ? Nič. Len, že mám pohodu, ktorá mi dúfam vydrží po celý tento nepárny bilančný letopočet. A vám ju želám tiež.
