Čo je informácia, ktorá každého, kto ma trochu viac pozná, privádza do stavov od ironických úškrnov až po záchvat smiechu. Akurát to kvôli kolegovi nevyšlo a tak stojíme s Medveďmi na stanici a čaká nás sedemhodinový výlet do Viedne za umením.
Sedíme vo vlaku a ja reportujem aký je život s hlodavcom, ktorého som dostal k smutnému výročiu započatia približovaniu sa k päťdesiatke. Obaja moji spoločníci sa vydesia v predstave, že na svoje výročie dostanú niečo podobné.Po krátkom resumé, že by tvor bol vypustený do poľa sa od hlodavcov odpichneme k deťom (tiež riešime, ktoré by sa lepšie vynímali v klietke a ktoré na poli) a na koniec skončíme pri téme ako sa vyrovnať s prvým opíjašom svojho dítka kontra vlastné skúsenosti. Macko to zaklincuje nepublikovateľným bulharským zážitkom a spolu s Medveďom konštatujeme, že na neho len tak niekto fakt nemá.
Prekračujúc hranice a nemôžeme obísť fakt, že okrem dvoch rôznych sprievodcov nás už nikto nelegitimuje a prechod do druhej krajiny si všimneme len vďaka pokosenej tráve a poriadku. Aj to však nie je absolútne, lebo keď sa priblížime k Wien Südbanhof zrazu Macko zvýskne: " Aha Bratislava" a z okna vidno po zemi porozhádzané a vo vetre lietajúce igelitové tašky plus iný odpad lemujúci trať na slovenskej časti.
Načo cesta, ktorá nevedie do chrámu, hovorí sa v gruzínskom filme Pokánie. Tak ťahám Medveďov, aby sme nazreli do Dómu. Aj keď viedenská katedrála podľa mňa nepatrí medzi tie dych vyrážajúce, predsa len majestát nepostráda.
Centrum plné ľudí, turistov a rôznych kaukliarov,ktorí predvádzajú všemožné kúsky od živých sôch cez maľby sprejom,maďarských tanečníkov breakdance až po sláčikové kvarteto pôsobí skôr ako nejaký umelecký fast food, kde je najdôležitejšia schopnosť zaujať dav valiacich sa ľudí, aby na chvíľu postáli a prepli sa na inú úroveň vnímania.
Lenže Viedeň ponúka aj iný kultúrny level než pouličnú zábavu. V galériách a divadlách sa možno stretnúť s tým najúžasnejším, čo kedy vzniklo. V jednej z nich - v Albertine - práve končí výstava Od Moneta po Picassa. Je to zvláštny pocit ocitnúť sa pred originálmi Moneta, Toulouse-Lautreca, Muncha a ďalších.Medveďovi sa najviac páči žltý obraz s horizontálnou žltou čiarou nazvaný Šafrán. Hneď by ho bral do spálne. Celá výstava je natoľko úžasná, že vlastnenevedno nad čím skôr vzdychať. Monetove lekná sme sa zhodli, by sa tiež hodili do spálne. Vrcholom pre oboch mojich priateľov sú ale Tri Grácie, ktoré nás natoľko očarili, že sme sa zabudli pozrieť, kto ich namaľoval a na čom sa neskôr dobre zabavíme.
Popri dych vyrážajúcich maľbách si v rámci oddychu stihneme vymeniť hodnotenia úrovne zovňajšku ochranky a priam erotického ideálu v podobe návštevníčky, ktorá ako keby vystúpila z Botticelliho obrazu a na vysokých opätkoch hopká okolo mladíka, ktorý sa jej snaží dopĺňať info ku každému obrazu, ale ktoré zjavne nevníma, hoc je prisatá na každé jeho slovo. Nuž láska je láska.
Sediac neskôr dole pri kvetoch Oskara Kokoschku si hovoríme s Medveďom, ženie sú to obrazy, po zhliadnutí ktorých môžme umrieť, že sme toľkú krásu videli, ale je veľmi príjemné pri pohľade na ne relaxovať.
Z Albertiny sa presúvame do Strabucks coffee, kde človeka obsluhuje päť ľudín araz a napriek tomu nemajú problém v organizácii práce. Keď sa navzájom nepochopíme vo výbere koláča, bez problémov ho zamenia a nadšení sú 30 centovým tringeltom. Obrovský pohár plný kávy so šľahačkou a karamelom rovnako tak citrónový koláč patria široko-ďaleko k tomu najlepšiemu, čo som poslednú dobu chutnal. Macko s Medveďom sú na tom rovnako. Bavíme sa o plánovanom natáčaní a je nám dobre.
Keďže sme prišli neskoro načim pomaly sa presunúť spať. Cestou ešte vybavíme mačacie suveníry, čokoládovňu a nutnú návštevu kníhkupectva. V S bahne natrafíme na zásadnú informáciu, že Jesus dein name ist die schönste MUSIK (podľa mňa je to len preto, lebo Malé koníky, ktoré ľúbi boh nemajú nemeckú verziu) a v metre sa zrážame s reklamným info pre ženy, ktoré túžia po Liebe ohne Kinderwünsch - prowoman.at . Božie miesto alebo Sodoma-Gomora táto Austria. Vyberte si.
Sedíme vo vláčiku smer Slovensko. Rekapitulujeme highlights dňa do ktorého okrem zvodnej ochranky, vzápätí prekonanej dvojmetrovým černochom, neznámo ako sa objavivším v chodbičke vlaku, patrí fakt, že sme prešli takmer desiatimi obchodmi vrátane dlhej rady na lístky v Albertine a nikde sme nestretli nafučanú tvár.
Čaro tohto výletu nebolo nakoniec v nejakých svetlochvílnych okamihoch,ktoré by sa dali do kameňa tesať, ale v celkovej pohode, aká sa dá zažiť len s ľuďmi, s ktorými môžete hoc aj mlčať. Len si tak vystriete nohy a tešíte sa zo života, pretože začem bukvy kagda vjso jasno ?
Venujem s vďakou spomienke na 13. apríl 2007, keď bola tiež pohoda.
