V jednom malom provinčnom mestečku, ktoré mohlo ležať kdekoľvek, bolo raz jedno dievča. Nazvime ju trebárs Renáta. Renáta nebola krásna ale skôr zaujímavá. Hoci pestrofarebné šaty jej mimoriadne pristali, najradšej chodila oblečená ako Čierna vdova. Kým v detstve bola nútená nosiť biele volánikové sukničky a lakovky, v puberte najradšej nosila obtiahnuté nohavice a vojenské čižmy. Veď nakoniec asi poznáte z videnia tie mladé devy, ktoré aj v horúcom lete vyzerajú, ako keby o 5 minút mali narukovať.
Renáta pomerne rýchlo objavila svet kníh a to nielen svet dievčenských románov ale aj prekliatych básnikov, Bretónovu Nadju ale hlavne Lautreamónta. Vety ako - " Practe sa, fidlikári. Larvy, unavujúce neznesiteľnou tuposťou" - sa stali opornými základmi jej postojov voči iným, ktorí videli knižnicu nanajvýš tak z autobusu. Keďže nemala ešte nadhľad múdrych, dávala svojmu okoliu ich "aliteráciu" so zjavným pohŕdaním najavo.
Miesto toho, aby chodila s rodinou do kostola, radšej si našla iný program, ale vždy taký, aby bolo tým, čo nemajú nič iné na práci len posudzovať človeka podľa účasti na pobožnostiach, jasné, že nie je prítomná. Svoj rozhovor s Bohom absolvovala v čase, keď bol kostol prázdny.
Chlapci sa jej erotických narážok báli. Boli presvedčení, že jediné, čo by sa jej skutočne páčilo, je divoký sex počas jazdy na diaľnici. Ona pritom snívala, že sa schúli niekomu do náručia a plná istoty zaspí.
Ale prírodné zákony platia a najmä zákon akcie a reakcie. Z dievčaťa sa stal navonok učebnicový príklad drzej, premúdrenej puberťáčky, ktorá vysoko prevyšovala svoje okolie a to na ňu reagovalo učebnicovo. Anomáliu radšej odmietame, lebo je to jednoduchšie, ako ju pochopiť.
Po čase Renáta objavila internet. A tam zistila, že nemusí byť len sama sebou, ale môže si obliekať omnoho viacej masiek, než tú, do ktorej sa nalíčila každé ráno. Zrazu zistila, že byť sčítanou nie je fyzická vada. Ale hlavne, že existujú ľudia, ktorí ju počúvajú, keď ona počúva ich. Keď tento poznatok preniesla aj do reálneho života, nastali zmeny aj tam a Renáta sa veľmi rýchlo zaradila. Pochopila, že ju nemusia mať všetci radi a že ju ani všetci chápať nebudú. To však nebráni tomu, aby nemala rada ľudí a oni zase ju.
Tejto rozprávke nie je koniec a ešte nezazvonil zvonec. Lebo Renátin príbeh ešte neskončil. Príde totiž kariéra, manželstvo, deti, ich deti a staroba. Alebo len možno niečo z toho. Ešte veľakrát bude mať šancu stať sa učebnicovým príkladom - workoholičky, chápavej ale aj hysterickej manželky, neznesiteľnej svokry ale aj najlepšej starkej na svete.
Existuje známy výrok o tom, že národ, ktorý nepozná svoju históriu, musí si ju zopakovať. Zdá sa, že v medziľudských vzťahoch to platí dvojnásobne. Prílišná ignorancia z nás môže spraviť učebnicový príklad učebnicových príkladov.
