X+Kladenie vencov pri soche Lenina na bývalom Leninovom (dnes Jakubovom) námestí v Bratislave.
29.11.1989 sa v skutočnosti zmenili dva články Ústavy. Štvrtý článok, ktorý hovoril o tom, že vedúcou silou spoločnosti je KSČ - dobrovoľný bojový zväzok najuvedomelejších predstaviteľov robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie, a článok, podľa ktorého sa výchova viedla v duchu vedeckého svetonázoru.
Ich praktická aplikácia spôsobila, že ľudia masovo hlasovali za absurdné rozsudky smrti, že väznice sa plnili ľuďmi, ktorí mali čo i len trochu iný názor ako strana a vláda. Doma počúval človek jedno a v škole a v práci hovoril iné. Lojalita k režimu sa demonštrovala od banálnych prejavov vyvesenia zástavok do okna, cez viac-menej povinné členstvo v iskričko-pioniersko-zväzáckych organizáciach, až po povinnú a kontrolovanú účasť na prvomájových sprievodoch.
Rozhodujúcim kritériom na prijatie na vysokú školu či kariérny postup neboli vedomosti a schopnosti, ale kádrový profil. Režim nútil ľudí do priemernosti. Vylúčenie zo strany alebo odsúdenie stranou sa rovnalo pochovaniu za živa a kariéra nadaných ľudí sa takmer navždy skončila.
Keď v novembri zbili v Prahe študentov a vzápätí sa rozšírila správa, že jedného z nich aj zabili, prekvapivo pohár trpezlivosti pretiekol a ľudia si povedali, že už stačilo. Treba ale zároveň povedať, že veľmi neskoro. Ako sa neskôr ukázalo, správa o smrti študenta Šmída bola lož. Ale už to nevadilo. Napriek tomu, že sme mlčky pozerali na to, ako v januári 89 mlátia demonštrantov počas tzv. Palachovho týždňa a nepohlo nami ani zatýkanie ľudí, ktorí prišli položiť kvety 21. augusta k soche svätého Václava, odrazu sa v nás niečo zlomilo. Možno masový odchod Nemcov cez zelenú hranicu v Maďarsku a zo západonemeckej ambásady v Prahe, alebo neskôr neuveriteľný pád berlínskeho múru naznačili, že systém ju už úplne hnilý. Keď hovorca ministerstva zahraničných vecí ZSSR Genadij Gerasimov vyhlásil, že Moskva odteraz vyznáva Sinatrovu doktrínu Do it your way, bolo jasné, že sa druhá okupácia konať nebude.
Keď sme nakoniec vyšli do ulíc, zistili sme, že je nás príliš veľa, čo máme toho všetkého už plné zuby. Pravdepodobne nik z tých, čo tam vtedy boli, nevedel, akú chceme budúcnosť. Vedeli sme predovšetkým, čo nechceme.
Tu je len zlomok príkladov.
Cestovanie do zahraničia bolo obmedzované. Niektorí ľudia vôbec nemali pasy a ten kto mal rodinu za hranicami, sa nedostal von takmer vôbec. Režim emigrantov trestal tým, že z príbuzných robil rukojemníkov a úplne bežná bola konfiškácia majetku. Ja som bol jediný raz v západnom Nemecku ako 10-ročný, aj to bez rodičov a súrodencov, aby sme vraj "neušli", lebo jedna z tiet emigrovala v roku 68. Až keď ma matka priviedla ukázať predsedovi základnej organizácie KSS, ten dal súhlas na udelenie absurdného dokladu - vycestovacej doložky - pre ňu a mojich súrodencov.
Prechod cez hranice bol takmer vždy ponižujúcim rituálom. Stačilo len ísť do Maďarska a kúpiť si viac cukríkov. Zažil som colníka, ktorý keď zistil, že chlapec ma pod svetrom schované čokolády, zdvihol ho do výšky a triasol ich z neho ako z hrušky za nesmierneho smiechu. Ukrytie valút, čo i len 10-tich mariek alebo dolárov, na prilepšenie si počas dovolenky mohlo znamenať trvalý stop cestovaniu.
Režim rozhodoval o tom, čo ľudia môžu písať a čítať. Keď sa môj otec vrátil z Benátok, takmer s plačom opisoval návštevu kníhkupectva, kde by si mohol kúpiť akéhokoľvek významnejšieho autora, o prekladoch ktorého, sme v ČSSR mohli len snívať. Blogovanie v tej dobe by vyzeralo asi tak, že by sme svoje články naklepali na písacom stroji cez kopirák a potom u niekoho v byte prípadne v krčme, kde nebol čašník udavač, by sme si ich navzájom čítali a komentovali.
Dostupnosť populárnej hudby bola minimálna. Vydavateľstvá Opus a Supraphon vydali ročne dve tri platne zahraničných interpretov a kým neprišiel do Budapešti Queen, sme mohli len snívať o nejakej významnejšej svetovej hviezde. Pesničky sme nahrávali z rušeného vysielania rakúskeho rádia Ö3, alebo kopírovali od ľudí, čo sa dostali do zahraničia. Koncom 80-tych rokov sa v sade Janka Kráľa tesne pod pylónom vtedy kaviarne Bystrica (dnes UFO) konali "burzy" platní a časopisov. Za 400 Sk som si tam vtedy kúpil najnovšiu Whitney Houston. Za 20-30 Kčs bolo možné nechať si nahrať platňu na kazetu. Keby som mal spočítať, koľkokrát túto akciu rozohnali policajti, asi by som sa nedorátal. Našťastie vtedy som mal o 40 kg menej.
V kinách okrem filmových festivaloch pracujúcich šli zväčša bezduché komédie a kvázi drámy. A keď umierali rad za radom sovietski "gensekovia", nešli v kinách vôbec žiadne filmy celý týždeň. Pri školskom premietaní sovietskeho katastrofického filmu Posádka v ohrození zaznieval po každej scéne hromový potlesk. Jedine skutočnosť, že by museli vyhodiť pol školy, zrejme zabránila trestu za toto "zneváženie" diela socialistického realizmu.
Jednou z mála možností ako ukázať nesúhlas so systémom boli hokejové zápasy ČSSR verzus ZSSR. Každé víťazstvo nad zbornou sa cenilo takmer viac ako zisk medaily. A na pamätné víťazstvo z roku 1969 spomínali naši rodičia po rokoch so slzou v oku.
Zásah vodnými delami proti skupine modliacich na sviečkovej demonštrácii a snaha odpútať pozornosť obyvateľov od akejkoľvek "podozrivej akcie" zaradením Angeliky do vysielania totálne bezpohlavnej televízie je len špičkou tragikomédie tých čias.
Vypočítavanie absurdností socialistické režimu čo i len krátke nie je nijak príjemné. Ukazuje totiž, že sme sa nechali takmer úplne pošliapať. Na druhej strane dnes tak populárne ospravedlňovanie, že sme neboli horší od predstaviteľov disentu, ktorí mali tiež temnú minulosť, len dokazuje malosť ducha. Jedna vec je urobiť chybu a druhá vec ostať blbým navždy.
Relativizácia, zabúdanie, prikrášľovanie sú mimoriadne zhubné procesy. Ak som si uchoval nejaké posolstvo z tých čias na námestí, tak to bolo vedomie, že veci sa dajú zmeniť. Zrušenie vedúcej úlohy KSČ pred 16-timi rokmi bol mimoriadne doležitý krok. Len som si nie celkom istý, či ďalšej zmene pomôže odstránenie nejakého článku Ústavy. Lebo, aj keď to bude znieť akokoľvek pateticky, ďalšia revolúcia musí nastať v našich hlavách.
Ale občas je dobré vidieť, že človek nie je osamotený v názore, čo som si uvedomil pri protestnom pochode na počesť žiaľ tentokrát nevymyslenej smrti študenta Daniela.
