Vylejem im raz kýbel na hlavu

Na všetky prípady platí rovnaká schéma, známa zrejme odjakživa. Niekto, kto má moc, dusí toho, kto ju nemá. Dotyčný to znáša po určitú hranicu a chystá sa, že raz to všetkým "natrie" aj s úrokmi. Aby konečne pocítil úľavu a pocit zadosťučinenia. Počúval som opisy "nedýchateľných" pomerov a v pamäti som lovil, kedy som sa cítil podobne. Po odfiltrovaní všetkých banalít ostala jediná spomienka. Vojenčina.

Mal som v princípe šťastie na "operetnú" vojenčinu. Absolvent vojenskej katedry, slúžiaci hodinu cesty MHD od domova. Nezažil som žiadne šikanovanie, napriek tomu mi nadriadený dal pocítiť, že na tých 280 dní nezabudnem. Zaraďovanie do služieb obdeň, zadávanie úloh tak, aby som nemohol ísť na vychádzku, respektíve až keď budem hotový, čo bývalo mnohokrát až po ôsmej večer, pomaly vo mne hromadili napätie a ja som snoval v hlave "rozlúčkovú reč". V ktorej svojmu nadriadenému a ešte niektorým dôstojníkom poviem, čo si o ich spôsoboch myslím. A tiež, že normálny svet funguje na inom princípe a nech nás Boh chráni predtým, aby raz niektorý z nich opustil ten ich gumený svet.

Tých 280 dní prešlo a prišiel vytúžený odchod. Deň predtým som sa naposledy v živote oholil a chystal som sa splniť si svoj "sen". Avšak v okamihu, keď som sa ako "civilista" ocitol zoči-voči mojim už nie nadriadeným, tak mi prišli nekonečne smiešni a celý môj "predslov" skončil mierne ironickým podaním ruky a pozdravom.

Už je to pomaly 15 rokov, no ja mám stále pred očami ich zmätok v očiach, keď namiesto očakávaného výbuchu hnevu prišiel môj úsmev.

Asi poradím tej dobrej duši, aby nadriadeným namiesto zničených počítačov darovala kyticu. Lebo vraj máločo vie chlapov tak vyviesť z miery ako neočakávane darovaný kvet. A myslím, že si bude tiež roky vychutnávať rozpaky na ich tvárach. Neudrieť vyžaduje totiž oveľa viac sily, ako udrieť.