No čo, pôjdeme sa spýtať, či nám nebudú ochotní dať vodu. Psa nemajú isto, plot nemusíme preskakovať žiaden. Pekne potichu, pomaly sa priblížime. A klopeme. Dvere sa pomaly pootvoria. Spoza nich vykúka hlava. Hm, nejaká mladá blondínka. Asi dcéra. A kričí na mamu a otca, že sú tu dvaja neznámi muži. Zrazu vybehne otec z terasy, ešte v červenom pyžame a pýta sa čo sme zač a čo tu chceme. Za ním, zrejme manželka, príde k nemu a trošku ho utišuje. Tak sme im pekne slušne vysvetlili, že ide o dvoch študentov zo Slovačky, cestujúcich po týchto končinách už 5 dní, ktorým akútne došla voda. Či by neboli takí dobrí a trošku nám nedoplnili zásoby. Pýtali sa kam ideme. Do Međugorje. Poznajú to. Už to je veľmi blízko. Otec nám hovorí ako tam viackrát bol. Ľudia z Dugopolja, Splitu a okolia, tam chodia každý rok v Júni pešo asi 120 km na púť, kedy sa slávi výročie zjavenia Panny Márie. Medzitým nám jeho manželka doniesla vodu a nejaké sladkosti na dlhú cestu. Pochválili sme im peknú záhradu, usmiali sa na nás a pobrali sme sa na diaľnicu. Opäť stop na cestarine, tento krát už odvážnejší. Nepreskakujeme plot, rovno cez rampy pre autá, pekne na vedľajšom pruhu. Raňajkujeme, máme vodu, konečne si môžeme umyť aj zuby (ale nebolo to prvý krát). Medzitým kolega začína stopovať, ja píšem denník. Vždy, keď som začal niečo na ceste písať, následne pravidelne zastavilo auto. A nebolo tomu inak ani teraz, zastavilo. Nový Opel, vpredu chlap v stredných rokoch. Nemec žijúci v Chorvátsku, podnikateľ, mal malý penzión. Toto bol ideálny stop. Tu sa dalo rozprávať. Hovoril plynule po anglicky, nemecky, chorvátsky a dobre rozumel slovenčine. Každý z nás troch mixoval to svoje, striedal to, a vždy sme si rozumeli. Tomu sa hovorí bezbariérová komunikácia. Vezie nás až do Vrgoracu. Prekrásna krajina, všade naokolo hory, útesy, skalnaté úseky. Na konci cesty sme sa rozlúčili, poďakovali.Nachádzame sa v centre pekného mesta, ktoré je postavené na skalnatom upätí. Našli sme mestský park. Toto je teda diametrálny rozdiel od slovenských parkov. Skalnaté centrum, kamenné chodníky, stromy, korene, kríky. Na priblíženie: ako v rajskej záhrade (Dano). Vyberáme sa pomaly na cestu. Tu, keďže nie je diaľnica, môže to ísť ťažšie. Na autobusovej stanici (v prípade núdze) nemajú žiadne informačné tabule, jeden pán nám povedal, že autobus ide až o 6 hodín. Super, lepšie to už nebude. Tak ideme stopom. Hádam do večera prídeme ešte. Keď si tak kráčame prašnou ulicou, zaregistrujeme modré auto a dvoch chlapov v uniformách. Nestretneš policajtov na diaľnici, musia ťa zastaviť vo vnútrozemí. Je pravidlo, na každom stope v zahraničí, ak máš batoh, spacák, stan, ak si mierne dezorientovaný a vypytuješ sa každého koho stretneš na ceste, si veľmi nápadný. A tí dvaja v modrom pribehli okamžite ku nám.-Do you speak English?- Yes, we do.- Good morning, your passports please. Where are you from, where are you going and why.- We are from Slovačka, our target is Medugorje, just a trip.- Ok. Walking or hitchiking? (videl moju tabuľku, klamať som nemohol)- Go with walking, Hitchiking is problem, people dont take.- Ok we will walk to the Medugorje.Kráčame ďalej, za kopec, nech nás nevidia. A stopujeme. Prechádzame peknou, typickou krajinou pre Balkán. Kamene, štrk, červenozem, políčka, vinice, ovocné polia, sliepky, domčeky. Asi za 10 minút nám zastaví biele BMW. Srdan, pestovateľ a predajca nektariniek. Rozprával nám o dobrej aj menej dobrej sezóne, ako mu raz krupobitie zničilo 80% úrody. Navrhli sme mu, či nechce robiť aj džem alebo alkohol potom. Tak bola aj zábava. Hranice prechádzame pešo. Prvý krát v živote. Hraniční policajti sa nám smiali, akože či sme normálni. Ale hej. Sme. Miestami. Chceme aj pečiatku do našich pasov. Nedávajú, ale my sme výnimka, tak sme ju s úsmevom dostali. Akonáhle sme prešli do Bosny a Hercegoviny, zastavujeme sa v miestnych potravinách a nakupujeme bosnianske špeciality, nech sme sveta znalí. A pokračujeme pešo smerom Ľjubuški. Ako nám policajti tvrdili, že tu neberú stopárov, opak bol pravdou. Zobral nás policajný dôstojník v civile. Mal teraz prázdniny, lebo sezóna ešte nezačala. Vtedy rieši problémy s parkovaním, susedskými vzťahmi, robí poriadky. A Slováci sú pijaci, sme sa dozvedeli. Už len pár kilometrov do cieľa. Bude posledný stop. Červený Mercedes z 80tych rokov. Všetci tu mali staré Mercedesy 190tky. Full service. Chorvát z toho auta vyskočil, otvoril kufor, zobral nám batohy, hodil ich tam, otvoril nám dvere. Nech sa páči. Trošku sme sa báli, či to náhodou nie je taxikár, lebo takéto spôsoby tu zvyknú niekedy mať. Nebol. Išiel z Istrie. Konečne smer Medugorje.Prichádzame do Medugorje. Totálna destinácia. V centre mesta, alebo skôr dediny, samý hotel, penzión, plno obchodov, butikov, suvenírov, reštaurácii. Poďme nájsť nejaké tiché miesto. Pol hodinu sme sedeli v kostole sv. Jakuba. Neskôr sme si spravili spoločnú fotku, aby nám na Slovensku verili, že sme sem dorazili. Jednej rehoľnej sestričke, ktorá nás poprosila, sme prenášali lavičku. Kričali sme na seba po slovensky. Tu obďaleč, na lavičke sediaci mladý chalan, na nás volá:- Chalani, vy ste tiež Slováci? Tak sme sa dali do reči. Peťo zo Slovenska, ktorý bol niečo vyše roka v centre pre závislých ľudí (neďaleko). Celkom fajn sme sa porozprávali. My sme boli prví Slováci, ktorých videl odvtedy čo odišiel z domu. Miestami dokonca hľadal slovenské ekvivalenty slov ku chorvátskym. Nemal žiaden kontakt s rodinou, priateľmi, čo sa deje na Slovensku nevedel. Mobil nechal doma, k internetu prístup nebol. Toto je jedna črta takýchto centier. Venoval sa práci. Hľadal stratený zmysel života. Veríme, že mu to pomohlo. Hovoril nám o svojom živote. Zvláštne, zaujímavé, no zároveň obohacujúce a hlboké.V Bosne je veľa túlavých psov. Mal som paprikový sprej. Pre istotu. Už pri kostole, sa k nám jeden pridal. A stále bol pri nás. Taký veľký, čierny. Neviem, čo to bolo, niečo také podobne ako má môj sused Stano toho prašivého Alana. Ale bol mierumilovný. Ľahol si pri nás, očuchával nám batohy, nechal sa hladkať. Zvyknutý na ľudí.Peťo nás poprosil, či by nemohol byť s nami. Večer mu išiel autobus do Záhrebu. Nemali sme nič proti. Myslím, že aj on bol celkom rád. Šli sme teda hľadať camp. Boli v meste tri. Nakoniec sme našli ten z tých lepších. Za malým hotelom, pýtali od nás celkovo len 7 Eur. Nechali sme si tu veci. Ideme sa tu trochu poobzerať. Smerujeme na Marijno Brdo, kopec, kde sa zjavila Panna Mária šiestim vizionárom v osemdesiatych rokoch. Je tu veľa paradoxov. Človek aby si udržal vnútorný pokoj a zmysel toho, prečo sem prišiel, musí trochu aj o to zabojovať. Tá hlavná ulica k tomu kopcu zjavenia, tam bola taká koncentrácia obchodov, aká nie je ani v bratislavskom Auparku. Biznis. Všade ružence, sochy, krížiky, tzv. sväté obrázky. Dokonca tu ryžovali na rozkladacích stoličkách, klobúkoch, šatkách, drevených a dokonca aj teleskopických paličkách pre dôchodcov, aby ľahšie na tie kopce vyšli. Je to veľmi zvláštne, keď cestou uvažujete, z každého obchodu iná hudba, tu nejaké gregoriánske chorály, tam zase Lady Gaga. To je druhá strana. Sú tu aj veľmi tiché a pekné miesta. Okrem toho kopca zjavenia, je tu prameň, Križevac (vrch, kde je krížová cesta), amfiteáter, socha Krista, kláštor, kostol. Cesta na vrch vedie pomedzi skaly, všade je červená zem, stromy, kríky po ceste je viacero krížov a zastavení. Príroda je tu celkom pekná. Na samotnom mieste je viacero ľudí. Nie je ich až tak veľa. V sezóne sú tu tisícové zástupy. Je tu pamätník a socha Panny Márie. Okolo je veľa listov, fotiek, nápisov. Tu sme ostali asi hodinku. Okrem mojich osobných úmyslov a dôvodov prečo som sem išiel, mi prišiel do cesty, nie mojou zásluhou ešte jeden. Peťo nám povedal, že z toho centra boli vonku asi len 5 krát za ten čas. Veľmi chcel ísť na toto miesto.- Ďakujem Vám chalani. Veľmi som chcel sem ísť. No nemal som ako. Už som ani nedúfal, že sa sem dostanem. Občas dostane človek úmysel len tak, po ceste, netušiac. My ďakujeme tebe, za tých pár hodín čo si bol s nami. Večer sme boli na programe v kostole. Prebiehajú tu bohoslužby, spovede, modlitby vo viacerých jazykoch. Bežný deň a kostol plný ľudí rôznych národností. Chorváti, Bosniaci, Poliaci, Francúzi, Taliani. Hlavne Taliani, plno ich tam bolo. Neskôr sme vyprevadili nášho tretieho parťáka smerom na Záhreb. My sme šli na pivečko a bagetku. Hercegovačko padlo vhod. Večer v kempe. V noci tu bolo okolo nuly, cez deň tak 25. Dosť veľký rozdiel. Ráno vyrážame na krížovú cestu na vrch Križevac. Cestou sme stretli pár asketických bosých talianov. Na vrchu je postavený ďalší pamätník, všade naokolo sú kríže, čo sem ľudia priniesli, fotky ich blízkych, odkazy, nápisy. Odtadeto je úžasný výhľad na celé okolie, až do Chorvátska. Krajina mi miestami pripomínala štýl Winnetou a Mayovky. Skutočne. Tak sme tu chvíľu pobudli. Cestou späť sme ako správni turisti, nakúpili pár vecí v obchodíkoch.A potom konečne sprcha. Prvá od odchodu z domu (ale nesmrdeli sme až tak, riešili sme to tými vlhčenými vreckovkami z TESCA, dobrá to vec). Slávnostná konzerva bravčového mäsa na záver, teda aspoň sa tak tvárila. Odchádzame z kempu. Dávame Medugorje zbohom. Kráčali sme veľmi dlho, až sme stopli jedného farmaceuta, ktorý nás hodil do Ľjubuški. A tu nič. Nejako ťažko sa stopovalo. Išli sme v tej horúčave cez celé mesto. Mierne sme sa pripiekli, nabudúce treba aj na to myslieť.Ako tak šlapeme, tabuľa preventívne nahodená, pribehne k nám taký veľký chlapisko. Tri krát taký ako ja, vysoký, tlstý, zarastený, mastné ulízané vlasy v chvoste, pupok riadny.- Chalani stopujete? My vás zoberieme. Otvoril kufor na starom BMW, ani sme sa nenazdali a už sme nemali batohy a pozýval nás sadnúť si. Tak to čo toto? Ideme? V tej rýchlosti sme moc času na rozmyslenie nemali. Šli sme. Vodič zarastený, štrbavý, v špinavom oblečení. Zlatko, kedysi kuchár (ten tučný) a jeho brat Branko, ktorý bol bývalý vojak a sedel sedem rokov v base, nám hovorili, že majú pekné baby v Bosne (tzv. Garsonkas). No, čistá miestna bosniacka mafia. Také zvláštne to bolo. Prišli sme pred hranice. Na poslednej križovatke zastali. A my sme vedeli, že treba ísť ešte pár stoviek metrov doľava. A oni, nás chceli zobrať ešte pár km ďalej. A tu sme sa trocha už aj báli. Tak radšej nie. My to aj peši prejdeme. Vyjednali sme to. Vyhodili nás, kde sme chceli. Kráčali sme trošku s takými zmiešanými pocitmi ku hraniciam. Dobro došli. Na hraniciach sa nám sympatická policajtka smiala, ale zároveň priznala aj obdiv, že stopom zo Slovačky. A zas sme vyžobrali pečiatky. Odtadeto kráčame veľmi dlho chorvátskymi serpentínami. Všade naokolo borovicové lesy, skaly. Autá nezastavujú, sily pomaly dochádzajú. Nachádzame sa v dedine Veľký Prolog. Kolega navrhuje, aby sme šli pozrieť miestnu starú Cerkev. Starý kostolík. Ideme. Už sme na schodoch, keď na nás trúbi biela dodávka. Chlap sa nás pýta, kde je Vrgorac a ako sa tam dostane. Nemá mapu. Ukazujeme mu kde to je. My tam ideme takisto. Zobral nás. Bol to konštruktér traktorov, kedysi niekde v Česku pracoval. Vitaj Vrgorac, my sa už poznáme! Tu sme sa poprechádzali 4 kilometre, už za tmy a s čelovkami zase. V noci nás tu zobral aspoň dva kilometre jeden muž z Makarskej. Každý kilometer je dobrý, obzvlášť s tými batohmi. Dedina menom Ravča. Tu začína diaľnica. Už sme skoro na cestarine. Stop už je beznádejný. Pivo z blízkeho motorestu padlo dobre. Rozkladáme sa priamo na križovatke, na krajnici. To bola večera. Pivo + kekse + saláma + to čo bolo v batohoch. Všetko sme nakombinovali. Najviac sa nám rátali tie pohľady okolitých vodičov, ktoré sa slovami moc opísať ani nedajú. Našli sme les pri diaľnici. Lepšie povedané borovicovú húštinu. Uprostred miesto pre stan. Malé, ale je. Romantická noc pred nami. Do náručia spacáku som padol ako prvý. Ráno sme sa miesto o šiestej zobudili o ôsmej, dúfajúc, že to neovplyvní dnešný deň. Ale po takom namáhavom dni sme si to zaslúžili. Stojíme tam, kde sme mali náš nočný piknik, prežúvame naše milované kekse. Super. Zastavilo asi piate auto, Renault. Darko, návrhár mostov a staviteľ diaľníc, nás berie smerom na Split. Celú cestu sa s ním môj spolupútnik hádal, koľko stáli slovenské verzus chorvátske diaľnice a o ekonomickej situácii v našich domovinách. Myslím, že nie je ťažké si domyslieť, kto vyhral.Opäť sme na tom istom mieste, kde nás pred dvomi dňami vyhodil obľúbený šofér autobusu, Jurica. Vyskočili sme, stojíme obďaleč. Z diaľky počuť sirény. Policajný konvoj. Autá, motorky, obrnené transportéry. Ako dobre, že teraz nestopujeme. Keby nás tak videli. Veríme, že by sme boli aj tak nepodstatní pri tom hurhaji. Dano žuje salámu, ja stopujem. Potom si meníme strategické úlohy. Teraz salámu žujem ja a začínam písať denník. Potvrdzuje sa pravidlo. Zastavuje auto. Dodávka Mercedes. Berie nás podnikateľ Bojan. Má transportnú firmu s kamiónmi a dodávkami. Super chlap. Hovorí, že nám rád pomôže. Býva v Draškovci. Na mape sme zistili, že je to až na chorvátsko – maďarských hraniciach. To nás vážne berie? 600 km? Paráda. Ďalšia diaľková linka. Rozprávali sme so v chorvátčine o všetkom možnom. Mali sme na to 5 hodín. Dal nám na seba kontakt, keď ešte raz prídeme, pôjdeme spolu na party na pobrežie. Možno v lete budú Plitvičky. Pozýva nás na kávu, blízko národného parku Krka. Tu je nádherná zátoka, kde sa vlieva sladká voda z vnútrozemia do mora. Bojan nám hovoril o všetkých národných parkoch, pekných destináciach, horách, unikátoch v Chorvátsku. Keď sme prišli do Draškovca, pozval turistov zo Slovačky na pivo (pivá). Tak sme popili s miestnou pospolitosťou, prehodili pár slov a Bojan nás zaviezol pred hraničný priechod Letenye. Na hranice sme prišli mierne pripití (po takom namáhavom dni ), vyvalili sme sa na trávu a oslavovali šťastný príchod.Cez hranice sme prechádzali zase pešo. Aj tu sa na nás smiali, že z Bosny stopom. Dokonca sa nás vojak na ceste pýtal, či nepašujeme cigarety.Tak sme na maďarských hraniciach. Dnes sme prešli celým Chorvátskom, asi 700 km, Vrgorac- Split- Zagreb- Draškovec. Čaká nás Balaton a Budapešť. Plán bol do piatku v Záhrebe. A dnes je štvrtok a my sme ďaleko za ZG. Mali sme prehliadku celým vnútrozemím. Náš cieľ sme naplnili. Viacero pekných zážitkov, stretnutí a okamihov. Domov je blízko.....
