Stopár, turista, animátor, priateľ, manžel, otec, lekár-anesteziológ. Zoznam autorových rubrík: iné, Stopom svetom, Súkromné, Nezaradené
Donauradweg alebo dunajská cyklistická cesta je najznámejšia a najpopulárnejšia cesta presahujúca tisíc kilometrov, ktorá vedie z nemeckého Čierneho lesa po brehoch Dunaja až do Budapešti.
Hľadal som, ako sa dá definovať šťastie človeka. Našiel som."Šťastie je stav spokojnosti so životom, blaho, ktoré pociťujeme ako radosť, spokojnosť, povznesenie, taký stav človeka, ktorý zodpovedá, najväčšej vnútornej spokojnosti s podmienkami vlastného bytia, plnosti a pochopeniu života a uskutočneniu jeho ľudského poslania. Šťastie je splnenie ideálu, dôsledok plného rozvinutia ľudských možností. Ku šťastiu patrí prvok náhody, ktorý často prichádza ako dar. Znie to celkom aj dobre. Ponúkam kúsok zo šťastia slobodného stopára. Pár pekných stretnutí na cestách.
Na ceste stretám veľa ľudí. Milých, nervóznych, veselých, smutných. Občas mi niekto rozpovie svoj životný príbeh, s niekým sa spolu nasmejeme, niekto mi vynadá, iný predstaví svoju životnú misiu. Stop nie je jednotvárny a prináša veľa nových, zaujímavých ľudí a kvantá príhod.
Po nekonečnom poslednom ročníku školy, som sa konečne mohol naplno venovať jednej z najkrajších vecí. Autostopu ako inak. Stopovať viac dní za sebou, hore dolu, zo Severu na Juh, z Východu na Západ a dookola. Čím viac tým lepšie. Vždy sa snažím mať cieľ cesty, či už návštevy kamarátov, hradov, zámkov, kultúrnych pamiatok, hôr, lezeckých oblastí a iných pekných vecí na našom malom Slovensku. Ponúkam zopár stretnutí so zaujímavými ľuďmi počas mojich ciest.
Stopovanie naše každodenné. Alebo aspoň každý týždeň zo školy aj do školy. Spôsob, akým sa dá ušetriť kopa peňazí, spoznať veľa nových ľudí a dostať sa na miesta, kde by sa človek ako chudobný študent len zriedka dostal. Aj o tom je stop. Ak ste zatiaľ len počuli o takomto "extrémnom športe" a nemali ste zatiaľ odvahu to sami skúsiť, ponúkam vám zopár rád ako na to. Na prvý pohľad to vyzerá jednoducho, len palec hore a ide sa. Na základe mojich skúseností (a nie je ich málo) môžem povedať že existujú určité nepísané pravidlá stopu, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť úspechu. Tu sú nejaké rady pre tých, ktorí by radi vyskúšali niečo slobodné a občas aj šialené. Na úvod len pár postrehov pre stop na Slovensku. V zahraničí to je komplikovanejšie.
Už ma prestávalo baviť to opisovanie kníh a citovanie do diplomovky. Spontánny nápad ako vždy, treba sa niekam prebehnúť. Lysec. Tam som ešte nebol. Túra pekná, obloha jasná, slnko svieti, batoh a hory. Čo môže byť krajšie. Na vrchole sa trocha ochladilo, fučí silný vietor. Musím utekať dole inou cestou akou som chcel, miniem dedinu odkiaľ som vyšiel, aj tak už budem zrejme kráčať po tme. Za dve hodiny som to dole behom dal. Tam, kde som vyšiel autobusy moc nechodili. Blízko je lyžiarske stredisko. Je tam večerné lyžovanie. Pôvodne som neplánoval stopovať, ale tak stop je pravdupovediac často neplánovaný . Niekto ma zoberie. Zobral. Dvaja skialpinisti. Prehodili sme čo to o kopcoch, počasí. Hodili ma do najbližšej dediny, že vraj stadiaľ ide autobus. Išiel. Pred pol hodinou. Najbližší za dve. Buď budem sedieť tie dve hodiny niekde v zafajčenej krčme, alebo ak niečo pôjde možno ma to zoberie. Tma, zima, dedina večer, „ideálna“ kombinácia. V „ideálnych podmienkach sa vyskytne vždy niekto „ideálny. Po 15 minútach, zastavilo staršie auto. Vpredu pán, šedivý, veľký, vzadu malá dcérka.
Alebo aj v jednom veľkom vreci existujú výnimky. Často diskutovaná otázka rómskej problematiky, v politike, v médiách, či už v rámci individuálnych rozhovorov. Na Slovensku je stále aktuálna, javiaca sa ako neriešiteľná, niekedy viac či menej horúca, podľa toho aký Róm, čo kde spáchal a vyviedol. Je to len vždy viac menej o tom istom, tmavom, negatívnom, neprispôsobivom. O nezamestnanosti, agresivite, parazitizme „tmavšej“ sociálnej menšiny na úkor „nás - bielych“.
Aj v zime sa dá stopovať. Len sa treba lepšie obliecť a obuť. Je také nepísané pravidlo, že čím je viac stupňov pod nulou, ľudia sú ochotnejší brať stopárov. V poslednom čase som zistil, že je to dosť relatívne a závisí to od regiónu a mnohých iných faktorov. Ale ja stále verím, že všade sa nájdu dobrí ľudia. Aj keď niekedy len cestou nazad.
O rok na to, čo som stretol Tuareg, som stál na námestí v Oslanoch. Prišla pri mňa červená Oktávia. Tak som nastúpil. Vpredu dvaja mladí chalani (cca 35), nahodení, vyčesaní, upravení v pásikavých svetríkoch a rifliach. Ani podvedome mi nenapadlo na prvý pohľad to, čo pred rokom. Tak sme sa dali do reči. A pýtali sa, či ľudia stále ešte berú. Tak ja že hej, berú. A či som mal už nejaké nepríjemné skúsenosti. A ja že mal...
Viackrát ...dnes jedna až desať. Aby moje príbehy a zážitky na ceste neboli len pekné a ideálne, rozhodol som sa vybrať z mojich zápiskov aj tú „druhú“ stranu stopu. Pre úplnosť obrazu. Každý, kto chce stopovať, musí rátať aj s adrenalínom v krvi. Našťastie nie moc často (podľa mojich štatistík okolo troch percent). Na cestách sa dá stretnúť skutočne kadekto...milí, odmeraní, radostní, smutní ,urozprávaní, tichí, bežní, alebo naopak „týpci“. Občas sa však pritrafí niekto, na koho len tak ľahko nezabudnete. Sú chvíle, kedy sa človek niekedy trochu aj bojí, cíti neisto alebo v rozpakoch, keď chce čo najskôr vystúpiť. Niekedy stačí, ako sa hovorí, držať hubu a krok. Vždy je dôležité že sa veziem. Autá si nevyberám, čo príde tým idem. Nie sú to len stretnutia s ideálnymi a dokonalými ľuďmi. Ale aj tieto obohacujú človeka. Nasledujúce riadky sú len odrazom inej strany stopárskej reality.
16. Deň... Po tom ako sme nestihli vlak, ostávame visieť na stanici v Basli. Zobrali sme spoj do najbližšej dediny, Itingen, že hádam aspoň tam bude pokojnejšie. Bola to malá, podhorská dedinka, miesto na kemping sme aj tak nenašli. Všade len súkromný pozemok, lesy, strmé kopce. Dnes zrejme tá prebdená noc skutočne bude. Bola...
11. Deň... Ráno odchádzame od nášho couchsurfera Jorisa. Máme už vyhliadnuté jedno príjazdové miesto na diaľnici. Cestou treba nakúpiť v miestnom obchode, aby sme hladom nepomreli do toho Paríža. Tu som sa skamarátil s domácim dôchodcom, sedel pri mne na lavičke, nemohol zo mňa oči spustiť, niečo mi stále vykladal po francúzsky, ja som mu odpovedal po anglicky, a tak stále dookola. Asi tu podobných turistov s batohmi moc nevídať.
6. Deň ...Po takom peknom dni a konečne prvej noci v normálnom byte na normálnej posteli, sa nám moc vstávať nechcelo. Pustili sme si hudbu, navarili obed a len tak relaxovali v byte nášho hostiteľa. Dnes sa chystáme do najväčšieho lezeckého centra v krajine. Groningen je veľmi pekné, univerzitné mestečko na Severe Holandska. Prechádzame sa centrom mesta. Za povšimnutie stojí pozrieť si Vežu Martini, Hlavnú budovu Univerzity, Kostol Aa, hlavné nákupné ulice De Heerestraat, Radnicu. Mesto má jednu z najmodernejších nemocníc v krajine. V živote som niečo také nevidel. Kiežby také niečo bolo aj u nás. Tam by sa fajn pracovalo.
Ku koncu Scandinavia tour som prišiel spontánne s nápadom, prečo neisť aj ďalej skúsiť cestovať svetom. Síce som sa vrátil kamarátovi na svadbu, už som mal v hlave iný plán na stopovanie. Začali sme uvažovať o výlete smerom na západ, predbežne Amsterdam a Švajčiarsko. Doma som sa zdržal celkovo asi týždeň, napísal články, ukázal sa rodičom a priateľom, vybavil formality do školy a už sa plánovala ďalšia šialená trasa. Svet pred nami...
Píšem ako pozorovateľ z miesta spolujazdca, stopára, ako vždy. Mal som deň voľna, vonku je príšerné teplo, slnko praží, je úplne jasná obloha. Vraciam sa z mojej dnešnej destinácie, bol som sa poprechádzať na Staré Hory (pútnické miesto medzi Banskou Bystricou a Donovalmi). Cestou späť zo Žarnovice som chytil ideálny stop. Budem skoro doma. Paráda. Na ceste som postál asi desať minút. Zastavila mi veľká dodávka, mala príves a na ňom naložené rovnako veľké auto. Priamo do Partizánskeho. Super. Lepšie to už ani nemôže byť. Opak, bolo. Či lepšie, či horšie, ako pre koho, ja som sa náramne pobavil.
17. Deň ...Konečne sme si dlhšie pospali. Je asi dvanásť hodín. Otvorili sme poslednú konzervu tuniaka. Moc nám nechutila. Jannis mal veľká tučnú bielu mačku, všetky veci som mal od bielych chlpov. Ani tá to nechcela jesť. Ktovie prečo. Náš hostiteľ nám vysvetlil ako sa dostať z mesta na more (posledná šanca vidieť more) a aké sú pekné miesta v Rige. Tak to tu ideme trochu obzrieť. Riga je veľké mesto, žije tu cez pol milióna ľudí, je dosť špinavá. Akurát staré mesto je ako turistická atrakcia udržiavané, je veľmi pekné. Historické budovy, vydláždené uličky. Mesto je rozdelené riekou Daugava. Medzi veľmi pekné budovy patria Kostol sv. Petra a Kostol sv. Jána a veľká kupolovitá katedrála. Nachádza sa tu aj prášková veža, Pulvertornis a hrad Rigas Pils, Radnica. Bastejkalns park oddeľuje nové a staré mesto, je tu veľa lodiek, kanálov, cestičiek, holubov. V strede parku sa nachádza Monument Slobody.
11. Deň... Ráno vstávame skôr, o siedmej, pobalili sme vyschnuté veci, rozlúčili sa s Jeroanom. Vydávame sa von z mesta smerom na Štokholm. Metrom to trvá asi 40 minút na poslednú zastávku Mortenstrund. Na pumpe nie je veľa áut, nachádzame autobusovú zastávku na diaľnici. Ani sme nestihli vytiahnuť tabuľku, už nám zastavilo auto. Vybehol ku nám potetovaný muž, začal po Nórsky. English? Vysvetľovali sme mu, kam chceme ísť. Otočil sa na manželku: „Magda, pokaž kartu!“ Polski?. Hneď nasledovala plynulá debata, kolega vedel dobre po poľsky. Sedeli sme vzadu spolu s ich synom. Smiali sa na nás, že na vakácie a autostopom.
Po peknom slnečnom dni strávenom v centre Kopenhagenu opúšťame nášho couchsurfera a vydávame sa na cestu. Stopovanie von z veľkých miest je ťažšie, veľa diaľnic, obchvatov, nie všade je dovolené stáť. Užitočné je nájsť si na internete cez hitchwiki.org a online mapy presné miesto, výpad z mesta.
A je to tu! Začnú prázdniny, a ja nebudem vedieť čo zo sebou a kam sa skôr vydať putovať. Do sveta, spoznávať krajiny, nových ľudí, kultúru, prírodu, pamiatky...Cesta? Samozrejme stopom. Plus nízko nákladové bývanie a strava. Ako vždy, hľadám parťáka na poslednú chvíľu. Na takúto akciu je veľmi ťažko niekoho nahovoriť, každý máme osobitnú predstavu o cestovaní a ideálnej dovolenke. Moja predstava bola trocha mimo od predstáv väčšiny ľudí.
Strašne pršalo a ja som 2 hodiny bezradne stál pri závodoch v PE. Večer bol v Trnave koncert mojej obľúbenej kapely, tak som to musel nejako stihnúť. Zastavilo mi auto, keď som sa rozbehol za ním, tesne pred nosom pridal a odišiel, no aspoň sa chlapci pobavili. Nevadí, pokračujeme ďalej, netreba sa vzdávať. Ešteže sa aj v daždi nájdu ochotní ľudia. Zobral ma kamionista na osobnom aute, často bol na cestách do Ruska, hovoril o platených misiách pre šoférov, zaplatia, ale za Moskvu a Ural a smerom na Sibír. -Ide sa vo vojenskom konvoji, vpredu vojaci, vzadu vojaci, s tebou vojak so samopalom. Ak si v kamióne sám a ostaneš niekde stáť na opustenom mieste, okradnú ťa a zoberú ti všetko, je tam veľká chudoba, už len pre naftu sa im oplatí napadnúť, ak kladieš odpor, zabijú ťa.
