Asi týždeň pred plánovaným odchodom som dal nejaké inzeráty na internet veriac, že určite blázon číslo dva sa ku mne nájde. Našiel, ako dobre. Jeden chalan taktiež hľadal kolegu na šialené a ďaleké cesty. Inzerát starý asi viac ako mesiac, nikto neodpisoval na fórum. Plánoval ísť do Škandinávie na tri týždne. Mne to bolo jedno kam. Hlavne ďaleko a stopom. Keby išiel niekam do Maroka, Turecka alebo Španielska, šiel by som. Napísal som. Nikoho na sto percent nemal istého. Ja som bol istý na sto percent od začiatku. Paľo Š. zo Starej Ľubovne. Dovtedy sme sa nevideli a ani nepoznali. Celkovo sme vymenili zopár emailov, dvakrát telefonovali. Miesto stretnutia bolo dohodnuté. Wroclaw, Poľsko. Ja Pôjdem z Juhu a ty z Východu. OK. Hneď ako som dorazil z Prahy (koncert PEARL JAM), pobalil som veci, spacák, karimatku, stan, topánky, zopár handier a potravín. Cesta naplánovaná. Smer Sever.
1. Deň
Začíname (4.7.)! Dnes sa ide na to. Veci nachystané. Ráno idem ešte za mojím kamarátom Robom (tiež skúsený stopár), aby mi odobril cestu a myslel na mňa počas dlhých kilometrov ďaleko od domova. Začínam v dedine za PE. Pár minút a mám auto. Ocko s dcérkou, pracoval v Rakúsku, na Slovensku s prácou. -Manželka mi bude čoskoro rodiť, ja som často preč, ešteže mám dcérku, dáva na ňu pozor, býva jej často zle. -Vieš to ti s tou „fit loptou“ nie je sranda. - No to veru nie. Môj plán, čo som mu predstavil sa mu celkom páčil, aj on niekedy mal podobné nápady.
Cez Prievidzu ma brali dedko s babkou, ku doktorovi išli. Mladého s vakom videli, nuž radi ho zobrali. Potom skáčem do auto firmy, ktorá robila bazény. S Maťom (obchodný zástupca) behám po piatich TESCO a BAUMAX obchodoch, pofotil nejaké bazény a techniku, ja som dostal zadarmo chladenú plechovku (vždy poteší). Ja som mu tiež nechal darček. Zabudol som tam celu minerálku. Straty musia byť vždy povolené. V Žiline treba ísť na výpad na Čadcu. Tu smerujú kamióny priamo na Poľsko cez Čechy. Trochu rýchla cesta, ale keď sa chce, všetko sa dá. Chytil som kamión s cementom. Kamionisti na 95 percent budú vždy veľa rozprávať. Samota na dlhé cesty neprospieva.
Človek stretáva naklonené duše, so stopárskym duchom z minulosti. Splácajú dlh. Lecho, Poliak s priateľkou, brali ma do Tichy. Ráno šiel do Wroclawi, dal mi na seba číslo, keby sa nepodarilo dostať ku môjmu stopárskemu kolegovi. Bol ochotný ma vyzdvihnúť hocikde v okruhu 50 kilometrov. Potom manažér na čiernom Passate, pekne v obleku z práce. V mladosti prestopoval polku Európy. Spriaznená stopárska duša. Poteší. Skočil som na periférnej pumpe v Katowiciach. Tu treba voliť taktiku otravovania ľudí, samozrejme slušným spôsobom s úsmevom na tvári. Poliaci sú fajn. Branie stopárov tu je viac menej samozrejmosťou. Vždy ma všetci vypočuli, usmiali sa. Jeden pán pribehol ku mne, že nemám dobrú značku na Wroclaw. Vysvetľoval mi, že sa menili okresy,z pôvodných 47 na 16. Značka je DW, sám mi ju nakreslil. Našťastie sa našiel ochotný úradník. Zaviezol ma pár kilometrov na hlavný ťah.
Ostal som na ďalšej benzínke. Stretol som kolegu, blázna. Sergej, Bielorus, putoval sám z Minsk do Barcelony. Šiel pozrieť architektúru. Aj tak sa dá. Podebatovali sme o cestách aj necestách. Vymenili kontakty. Družnosť stopárov je dobrá vec. Skúšal som stopovať. Moc sa nedarilo. Pomaly už aj tma bude a ja stále nemám spoj ku parťákovi. Predo mnou ešte 200 km a je osem hodín. Na krajnici som si všimol červené auto. Nevedel som ako dlho tam stoji. Bežím k nemu s tabuľkou. Stiahne sa okníčko. Keď som zbadal uniformy a nahnevané tváre, v sekunde som stihol pochopiť, zvrtol som sa na päte a prášil som preč na parkovisko. Netreba dráždiť. Neťahaj tigra za fúzy...
Tak idem sa pýtať. Kamióny tu už ostávali na noc. Väčšina šoférov pili pivo a večerali. No kto ma tu zoberie? Po 15 minútach zúfalého behania po parkingu, pribehol ku mne milý chlapík v montérkach, že videl tabuľu, ale ide len 80 km ďalej. Ok môže byť, prečo nie. Veľmi usmievavý pán, celú cestu mi vykladal o jeho rodine, o manželke, deťoch, kde študujú, už mal aj jedno vnúča. Ukazoval mi veľa fotiek v mobile a stále sa usmieval. Tu som sa začal trocha učiť po poľsky. Niečo som rozumel, a čo nie tak sme si vysvetlili, prípadne som sa tváril, že rozumiem. S Paľom sme si medzitým písali priebežne smsky, kde sa stretneme. Nemal stan, ak nedorazím, nebude mať kde spať. Čakal na mňa pri bránach, kde sa vyberá mýto. Lenže takých tu je viac. Kamionista mi pomohol identifikovať presne ktorá to je podľa Paľovho opisu okolia (videl veľkú vežu pri diaľnici a brány boli na celú šírku cesty). Len ako sa tam dostať. Môj osobný nákladný šofér mal skúsenosti. Bol to jednoducho frajer. Vysielačkou obvolal asi 5 kamiónov na okolo, kto ide ďalej mojím smerom. Oznamoval, že tu má kamaráta kolegu autostopoviča (poľsky), a má sa stretnúť s partnerom pri Wroclawi. Ozval sa biely Mercedes, pár kilometrov za nami. Na najbližšom parkovisku prichádzajú dva veľké kamióny. Zastavujú pri sebe. Ja len priamo presadám z jedného do druhého. TIR expres. Vďaka!
Tak a sme na rampách. Tu sa konečne stretli dvaja exoti- šialenci. Sadli sme si. Veľa zážitkov, veľa skúseností, spoločná cesta rovnakým spôsobom. Hygiena v sociálnom zariadení pre kamionistov a potom hybaj hľadať miesto na spanie. Občas treba prebehnúť diaľnicu, preskákať zopár oplotení, prejsť pár mostov, starých a poľných ciest, prebrodiť sa húštinou s vysokou trávou, pozabíjať neraz nemalý počet komárov a podobnej hávede. Našli sme miesto pri jednej dedinke. Dnes sme cieľ splnili, našli sme sa, spoznali.
2. Deň
Dnes sme pekne vstali. Stopovať začíname asi o jedenástej hodine na diaľnici smerom do Nemecka. Stojíme hneď za rampami. Je tu veľa kamiónov a miesta na zastavenie málo. Osobné autá nejdú našou stranou. Musíme sa rozdeliť. Opäť niečo akčné. Kto prvý chytí, ide. Stretneme sa večer v Berlíne pri Brandenburgskej bráne. Berlín, taká „malá“ dedina, tam to určite nebude problém. Môj kolega mal GPS, ja som mapu nemal. Tak do Belína bez mapy bude fajn. A hádam bude šofér vedieť. Ja som chytil kamión ako prvý, zelenú SCANIU. Šoférovi som menej rozumel. Nakoniec to nebol Poliak ale Ukrajinec pracujúci v poľskej firme. Boli sme spolu na obede. Opustené odpočívadlo a pumpa ďaleko od diaľnice. Bolo mi divné prečo. Tu k nám pribehne auto s upraveným prívesom. Ukrajinec otvorí nádrž, autíčko si natankuje od kamiónu do prívesu, chlap zaplatí cash. Ujde rýchlo preč. Pýtal som sa, že čo to malo znamenať. Ukrajinec mi len kývol plecami. -Ťažká doba musíš si nejako privyrobiť. Predávam takto naftu. Zrejme niekde lacnejšie natankuje a nevyúčtuje to potom. Aj tak som tomu nerozumel, či je to bežná vec alebo nie. Problém bol, že on šiel cez Dráždany. Len približne som vedel kde sme. Bola to obchádzka. Vyhodil ma rovno na diaľnici na odobočke. Nemohol som si vyberať. Tri kilometre som kráčal na najbližšiu pumpu po tráve pri ceste. Len aby policajti neboli niekde.
Na pumpe behám hneď po kamiónoch. Ó Brno, ako dobre. Tomáš, 40 ročný kamionista, obyčajne nebral stopárov. Ale že som mu sympaticky a keď nesmrdím tak ma zoberie do Berlína. Nesmrdel som, zobral ma. Moravák, neznášal Čechov, Slovákov mal rád. Kúpil mi pivo, dostal som hrušku a sladkosti. Celú cestu rozprával, ale v jednom kuse, až ma hlava bolela. Hovoril mi o svojej rodine, veľmi sa tešil z 2 ročnej dcérky. Pýtal som sa ho prečo má toľko jaziev na rukách a nohách. Raz v Brne ho napadli dorezali, zbili. Naposledy si pamätal ako ho niekto držal na koľajniciach pred prichádzajúcim vlakom. Narazil ho. Prišiel o obličku a slezinu. Rozlámané ruky. Prestrelené koleno. Hovoril, že je aj celkom rád, že žije. Bolo to skutočne vidieť, že zo života sa veľmi tešil. Tvrdil mi, že na pumpe za Berlínom je nejaká lokálna cesta, kadiaľ chodia autá. Odvezie ma tam. Od tade hádam pôjde niečo do mesta. Tri hodiny sme išli. Na danej pumpe sme sa rozdelili. Strašne začalo pršať. Bol som celý mokrý a išiel som hľadať cestu. Našiel som, prešiel som cez malú fabriku. Bola to cesta. Nie do Berlína. Len príjazdová trasa pre zamestnancov. Berlín je ešte 20 kilometrov cez pole, povedal mi jeden vrátnik. Nemám šancu. Cez závody ma naspäť nepustili. Zase sa musím trepať v tom daždi po lese a preskakovať plot. Medzitým mi už Paľo písal, kde toľko trčím, že už je pri tej bráne v Berlíne a mňa nikde. To tak je keď sa blázon vydá do Berlína bez mapy. No celkom dráma. Strhlo sa to k búrke, hromy blesky, silný dážď. Polnoc, ja na pumpe za Berlínom smerom na Hamburg a kolega niekde v prdeli v meste. Teda neviem kto bol vo väčšej. Do Berlína sa dostať. Nezmysel. Všetko to ťahalo na Hamburg. Poslal som adresu kolegovi, ak bude môcť tak aby sa ku mne dostal. Nevedel som ako to urobí. On tiež zažíval miestami adrenalínové chvíle v takom „nie malom“ meste. Túto časť príbehu nechám na neho.
Stretli sme sa o druhej v noci. Nejakým zázrakom sa ku mne dostal. Asi už budeme cestovať spolu. Je to tak lepšie, menej nervov. V daždi sa hľadá miesto na spanie horšie. Totálne mokrí a zase cez ten ostnatý plot. Cestou som videl poľovnícky posed. Budeme spať tu? Treba to obzrieť. Všade veľa komárov a žihľavy. Tak poďme to skúsiť. Vytrepali sme všetky veci na posed. Rozložili karimatky a spacáky. Stále silno prší. Zrazu osa. Zabiť ju. Prvá, druhá, tretia, štvrtá. Špiny! Tu ich bude viac. Ako sme vyhadzovali ten bodrel, koberce a vankúše, pod lavicou som našiel hniezdo o niečo menšie jak moja hlava. Z tade ste. Zopár som ich ešte zabil. Stále lietali. Paľovi nebolo treba dvakrát vravieť. Už rozkladal stan v žihľave. Lepší byť dopŕhlený ako opuchnutý. Tak druhá noc vďakabohu bezpečne v stane.
3. Deň
Ráno sa zobúdzame do upršaného a zamračeného rána. Mali sme mokré veci. Na pumpe je hádam sušič na ruky. Bol. Paľo vytiahol jednu topánku a už nás vyhodili odtiaľ.Na pumpe som si konečne kúpil mapu Európy, aby sme aspoň približne vedeli kde sa práve nachádzame. Mali sme počiatočne problémy rozpoznať, čo je to DK na značkách. Po asi pol hodine nám došlo, že to nebude Dolný Kubín, ale asi to Dánsko, Denmark. Po raňajkách začíname stopovať. Zastavilo auto pre transport pacientov do nemocnice. Zoberie nás len ak sme „freundlich“. „Ja naturlich“ a ukazujem mu ISIC, že sme študenti. Po ceste sme nerozprávali moc, po nemecky sa dá ale po menej. Stále nás podozrieval a sledoval, asi nám moc neveril. Stáva sa.
Nachádzame sa v dedine Malchin, niekde na Severe Nemecka. Nejaká menšia turistická destinácia. Našou destináciou bol najbližší LIDL. Nemecké lacné pivo + slovenská dobrá klobása. Tak sme si sadli do trávy na kraji cesty. Okoloidúci cyklisti a chodci sa na nás celkom dosť smejú. Tu je ďalšia dôležitá úloha stopára. Keď nestopuješ a lebo ti stop nejde, aspoň dovoľ ľuďom na tebe sa smiať. Bolo viac situácii, keď sme dokázali vyčariť zopár úsmevov. Nech je ten svet krajší. Na diaľnicu nás zobrala decentná Nemka, pani učiteľka. Povedali sme, že sme študenti a cestujeme po Európe. Verila nám viac. Po diaľnici ideme už v čiernom Golfe. Tu som počul veľmi dobrý vtip, že mám dobrú nemčinu. Tak sme sa smiali. S Nemcom som hovoril ako to vydalo. Gramatika nič moc, základ, slovíčka som si nejaké pamätal, nejaké frázy taktiež. Ak si domyslime ruky a nohy, tak sme si celkom aj dobre rozumeli.
A teraz v Rostocku, veľké prístavné mesto. Veríme, že ešte dnes budeme na pobreží Dánska. Rostock má dva prístavy. Waremunde, skôr turistická oblasť. A Uberseehafen, veľký priemyselný prístav, odkiaľ štartujú trajekty. Skúšali sme na voľbu číslo dva. Názov je dlhý. Tak kreslíme loďku na tabuľu, hádam pochopia. Pochopili. Šúľalo sa na nás „polovica“ Rostocku. Nikto nás nezobral. Ale aspoň tu bude od dnes veselšie, keď videli na ceste slovenských alternatívnych turistov. Rozhodli sme sa na vlak do toho Waremunde. Prešli sme si pekné centrum mesta. Na stanici hľadáme lístky. Po menšom dohovore na informáciách sme sa k nim dostali. Tu začal jeden s prvých dielov situácie „hluchý s nemým“. Keď obaja dohadujeme lístky, cieľ cesty, alebo sa pýtame na smer. Väčšinou sa spontánne vyberieme každý opačným smerom, a potom sa na tom v lepšom prípade smejeme, v tom horšom pár sekúnd, minút až hodín hľadáme. A takýchto situácii bolo neúrekom.
Vlakom sa presúvame do Waremunde. Nachádzame celkom lacný kemp za 5 eur priamo v centre. Dnes večer je tu veľká oslava. Zaoceánska loď CRYSTAL SYMPHONY tu štartuje svoju cestu po svetových vodách. Veľa ľudí, všetci kývajú, fotografujú, vôňa mora, prímorská hudba, ohňostroje. Atmosféra ako vyšitá. Takú veľkú loď som ešte nevidel. To ako náš internát trikrát. Kráčame do centra, všade veľa reštaurácii, barov, butikov, obchodov. Nočný prímorský život. Prichádzame na pláž. More. Osobne. Úžasný pocit, keď prídete takto stopom k moru. Voda studená, ale dobrá. Akurát sa začína obrovská plážová party, typická pre Nemcov, štýl BALLERMAN MALLORCA. Hudba riadne nahlas, všetci tancujú a spievajú. Svetlá blikajú, naokolo je laserová show. Veľa opitých mladých ľudí. Na stanici sú miesta na batožinu. Potom môže človek po akcii hocikde opitý spať na pláži. Zaujímavý spôsob zábavy.
4. Deň
Náš kemp bol od pláže ďaleko, noc bola celkom tichá a pokojná. Akurát ráno nás skoro vystrelo, keď nás zobudila riadna trúba prvého trajektu plávajúceho z prístavu. Nevadí. Pobalili sme stan. Ráno sme sa konečne dočkali našej vytúženej sprchy. Dobre padla. Opúšťame kemp. Chceme nájsť nejakú internetovú kaviareň. Stále sú problémy s pripojením na internet. Nájsť free WiFi je v Nemecku celkom aj problém. Neskôr sme zistili, že chyba je pravdepodobne v tablete, čo mal kolega zo sebou. Musíme sa nejako zariadiť, ak chceme riešiť ubytovanie vo veľkých mestách cez couchsurfing.org. Našli sme malú kaviarničku s internetom, plnú prisťahovalcov z najrôznejších krajín. Paľo píše cez internet couchsurferom do Kopenhagenu. Dnes večer tam chceme byť. Ubytovanie by padlo vhod. Zatiaľ neúspešne.
Smerujeme do Uberseehafen. Jedného dedka sme sa pýtali na cestu. Vysvetlil nám. A že 1 euro. Podnikateľ. Srandu si robil. Skupiny mladých ľudí, zrejme z párty, sa pýtame, kde je najbližší Busstop. Po chvíli uvažovania, každý ukáže iným smerom a vybuchnú do smiechu. No tak ste nám moc nepomohli, ale aspoň sme sa spolu zasmiali. Dorazili sme úspešne do prístavu. Škoda, že až po check-in. Zadarmo v kamióne už nepôjdeme. Kúpili sme si teda lístok na najskorší trajekt. O pár minút už na palube! Cesta trajektom ubieha rýchlo, vonku sme boli len chvíľu. Upršané, hmlisté a zamračené počasie nás sprevádza celú plavbu. Sedíme vo vnútri a plánujeme cestu. Za dve hodiny trajekt dorazil na dánske pobrežie. My sme už 10 minút stepovali pred východom, aby sme chytili nejaké auto, keď ich začnú púšťať z trajektu. Smola. Začali ich púšťať skôr. Utekali sme do prístavu. Rýchlo stopujeme cca posledných 15 áut. Na naše šťastie zastavilo úplne posledné auto. VW Tuareg. Švédi, Johannes a jeho syn išli z výletu v Nemecku. Radi nás zobrali. Celú cestu sme predebatovali o ľuďoch v severských krajinách. Môj kolega tu prvý krát predstavil tajný cieľ stopovania (i am looking for wife, blonde with blue eyes :) ). Cestou nás zobral k jednému veľkému zálivu v Dánsku, cez ktorý išiel riadne dlhý most. My sme sa tešili z peknej krajiny a prostredia, také často nevidíme. Dánsko je rovinatá krajina, majú veľa jazier, pekné ihličnaté lesy, čerstvý vzduch. Je to síce samá rovina (najvyšší bod má okolo 135 m.n.m.), ale má svoje čaro. Opustené domčeky v poli, farmy, kravy, ovce kone. Počas jazdy Johannesovi začalo dymiť v aute, pokazila sa mu klimatizácia. Chvíľu sme postáli. Neskôr nás zaviezol priamo do centra Kopenhagenu. Vymenil nám Eurá za dánske Koruny. Aspoň na MHD aby sme mali. Ďakujeme Johannes.
Prvé teplé jedlo na našej ceste. Pizza. Celkom fajn. Cez internet sa nám nepodarilo nájsť žiadneho couchsurfera. Napísali sme príliš natesno. Musíme sa poobzerať po nejakom kempe. Miestny chalan nám povedal, že tu je jede neďaleko, v centre mesta, ale, že je dosť drahý. Skutočne. 20 Eur si pýtali za stan a dve osoby. Schyľovalo sa k búrke. Popŕcha. Rýchlosťou blesku sme postavili stan. Hodinku v stane čakáme , kým prestane pršať. Obďaleč sú ďalšie dva stany. Dali sme sa do reči s ďalšími turistami. Greg, Francúz, prišiel lietadlom do Dánska a oddychuje spoznávaním nových miest a ľudí. Aaron, mladý Nemec, sa vydal na cestu na najsevernejší bod Nórska, Nordkapp. Odvážny. Zima tam bude riadna. Večer sme šli spolu na pivo. Internacionálna zostava v kempe.
5. Deň
Dnes plánujeme prebrázdiť celý Kopenhagen. Že vraj to je veľmi pekné mesto. A to veru aj je! Ak sem zavítate oplatí sa navštíviť historické centrum, je tu veľa pamiatok, kostolov, historických budov. Určite nesmiete vynechať Národnú Galériu, Botanickú Záhradu, Hrad Rosenborg, Kráľovskú záhradu, Palác Amalienborg, Christiansborg, Národnú operu, knižnicu a divadlo, krásny kanál s terasovitými domami Nyhavn, kostoly ako Marble Church, Marmor Church, Holmens Church, Heligaands Church, St. Petri Church, Christian Church, Our Saviour Church, ďaľej Borsen, Nikolai, Nyboder, Radnicu, veľa múzeí, zábavný park Tivoli. Vstup je často voľný, len niekde sa musí platiť. Je toho pomerne dosť.
Dozvedeli sme, že v meste sa dajú požičať bicykle za mincu ako v supermarkete. Po hodine sme prišli k dvom. Jeden funkčný, druhy nie. Bicykel za lacno, ťažký bol jak tank, jeden prevod, skôr sa s ním dalo betónovať ako jazdiť. V meste je asi miest kde sa dajú tieto mašiny zohnať. Za štyri hodiny sme štýlom jeden pešo druhy na mašine, obehli asi týchto miest, a stále nič. Prázdne. Pritom sme nezabúdali spoznávať mesto. Po dlhom hľadaní som konečne jeden našiel. 2 kilometre som to trepal k Paľovi. Víťazne som prišiel s dvoma kárami. Nasadol a nefungoval. Dolámaný bol. Nezaregistroval som to. Pokus číslo dva. Hen pred obchodom som videl jeden zaparkovaný. Utekaj tam, vymeň ho a rýchlo bež preč. Utekal, vymenil, nasadol a nefungoval. Niekto šikovnejší nás predbehol. Nakoniec som jeden zohnal na periférii mesta. Bol funkčný. Cez víkendy bývajú hudobné festivaly. Narazili sme na jeden jazzový v centrálnom parku a folkový v Nyhavn. Všade plno ľudí, všetci sa bavili. Pekná atmosféra.
Ťaháme ako o dušu na pláž. Dnes sa ideme jednoznačne kúpať. Nie každý deň sa človek môže kúpať v Baltskom mori. Studené ale to nevadí. Celkom čisté pláže, plno ľudí. Dnes je jeden z mála slnečných letných dní. Po asi dvoch hodinách smeruje naša trasa do Christianie. Je to druhá strana hlavného mesta. Zvláštna štvrť v štýle hippies, Jamajka, Amsterdam. Všade sú tabule zákaz utekať a zákaz fotiť. Veľké trhy so suvenírmi, tričkami. Ale hlavný materiál tu je Marihuana vo všetkých formách, od jointov po koláčiky a iné potraviny. Na pulte vystavené ľahké, pod pultom zrejme tvrdé drogy. Toľko zaujímavých a osobitých štýlov som ešte nevidel pokope. Tak sme sa len decentne prechádzali medzi tými alternatívnymi stánkami a obzerali aktuálny tovar.
Z centra je ku nášmu kempu asi 7 km. Ideme na bicykloch, no nie? V kempe nám majiteľ oznámil, že mašiny sa nesmú brať mimo označenej zóny. Je za to 500 korún pokuta, alebo tri dni basy. Odvetil som mu, že aspoň budeme mať kde spať. Hej, budete ale si to bude hradiť sami. Rýchlo pobaliť veci a utekať naspäť. Ľudí, ktorých sme stretali sme kvalitne zabávali, smiali sa na nás. Nie je bežné vidieť turistu mimo centra na takej mašine s 25 kilovým batohom, spacákom a stanom na chrbte. A konečne nám začína fungovať Couchsurfing. Ozval sa Lars, môžeme prísť k nemu. Po 4 nociach konečne teplo, ticho, pokoj. Lars je Nemec, študujúci v Dánsku bioinžinierstvo.
Človek si viac váži teplé jedlo a strechu nad hlavou keď o to na pár dní príde.
Aj o tom je stop...
