6. Deň
Cestou do metra robíme nákupy. Len základné potraviny. Aj tak sa nám zdajú drahé (ešte sme netušili o cenách v Nórsku). Mesto má celkom nové metro. Trochu sme sa nevedeli vymotať, ešteže ľudia v Dánsku sú veľmi milí a ochotní pomôcť. Jeden chalan nám pomohol vybrať a kúpiť lístky. Cestu sme už trafili sami. Presúvame sa na prvý výjazd z mesta. Hodinu tu stojíme a nič. A tu nastupujú prvé skúsenosti s políciou. Prišli dve policajné motorky, začali blikať a jedna ide ku nám. No paráda! Policajt sa slušne pokojne opýtal odkiaľ sme a kam stopujeme. Tu sa nesmie stopovať. Nebola to diaľnica, ale stáli sme na ľavej strane (na pravo nebolo miesto na zastavenie). Spýtali sme sa ho, či tu nie je ešte nejaké miesto. Pozrel na mapu do GPS, odporučil nám jednu lokalitu, ukázal cestu aj pozrel autobus tam. Celkom iný prístup, než aký sme očakávali. U nás na Slovensku ma párkrát „inak“ poslali preč. Druhý výjazd smeroval na letisko. Nešlo veľa áut. Po hodinke čakania cestujeme s otcom trojčlennej rodiny na letisko. Vzadu mal tri detské autosedačky. Do tej najväčšej som mal problémy sa dostať. Blízko letiska začína 30 kilometrový most do švédskeho Malmo, cez ktorý nás berie pani z Islandu. Tiež kedysi v mladosti stopovala. Na parkovisku za mestom sme stáli asi tri hodiny. Stretávame sa s Ukrajinskými stopármi Bogdanom a Natellou, idú tiež stopom okolo Baltského mora. Veľmi fajn ľudia. Chytili stopa skôr ako my. Môjmu kolegovi sa podarilo presvedčiť švajčiarskych turistov s karavanom, aby nás zobrali so sebou. Veľmi sa im páčil náš štýl cestovania. Celú cestu Švajčiar rozprával o krajinách, ktoré navštívil, o charakteroch ľudí, ktorých spoznal. Boli veľmi ústretoví.
Stojíme na pumpe 50 kilometrov za Malmö. Stretli sme tu asi 15 kamiónov s kolotočmi. Skoro ako na Slovensku. Jeden pán sa pri nás pristavil. Začal po Švédsky. My sme odvetili, že English, Slovakia. Zmenil na plynulú Slovenčinu. Slovák žijúci 40 rokov vo Švédsku. Škoda, že šiel len pár kilometrov. My sme potrebovali smer Göteborg. Začína opäť pršať, skrývame sa na pumpe. Zaregistrovali sme dodávku s holandskou značkou. Spýtali sme sa , či nás nezoberie zo sebou. Zobral. Ale ideme na Jönköping. Trošku mimo, ale aspoň sa vezieme. Veľa rozprával o futbale a hokeji, bol hrdý na svojho syna, hokejistu. Auto bolo plné starožitného nábytku. Ostali sme pri McDonalde, pár kilometrov od Jönköpingu. Odtiaľ nás berie Jeron, miestny mladík, vracia sa z amerického futbalu. Hovoril o miestnych zvykoch a charaktere Švédov. Sú tu veľmi dobré cesty, okolo sú samé ihličnaté lesy, veľa jazier. Nejazdí tu veľa áut. Miestami nám to dosť pripomína naše Tatry. Chalan hovoril, že ak máš udicu, môžeš kdekoľvek chytať ryby. Takisto je tu povolený zber všetkých lesných plodov. Kempovať sa dá hocikde, ale len na jednu noc. Skončili sme pri Vetlande. Desať hodín večer a tu je ešte stále svetlo. V Škandinávii sa v lete stmieva neskôr, majú dosť dlhé dni. Dúfame, že ešte niečo chytíme na Jönköping. Vytiahli sme Slovenskú zástavu, aby vedeli odkiaľ šialení turisti sú. Švédi sú vraj veľkí národovci, majú radi šaškovanie so zástavami. Zastavil nám mladý chalan, správca lesov, videl vlajku, myslel si, že je to Československo. Celkom bol blízko. My sme sa tu tak rozrečnili o politike, ekonomike a životnej úrovni, že sme ho skoro k slovu nepustili. Tvrdil, že obyvatelia Švédska sú veľmi hanbliví, boja sa cudzincov, stopárov moc neberú, ale my sme ho zaujali. Vchádzame do nášho dnešného cieľa. Mesto leží pri jednom z najväčších jazier vo Švédsku, Vättern. Náš šofér nám odporučil miesto na kemping. Nad mestom je chatová osada a je tam ihrisko. Tam to bude najlepšie. Je tam výhľad na celé mesto. Ideálny kemping zadarmo.
7. Deň
Vo Švédsku sa veľmi mení počasie. Večer bolo ešte pekne. Ráno silno pršalo. Museli sme ostať v stane. Neskôr opäť vychádza slnko. Úplne ideálne nám uschol stan a veci. Cestou do mesta sme objavili veľmi pekné horské jazero. Okolité domy sú skoro všetky rovnaké, no veľmi pekné. Zaujímavý severský štýl stavieb. Rovnaké farby a tvary, väčšinou sú len postavené iba z dreva. Sú ako vystrihnuté s katalógu. Ulice sú veľmi čisté. Ideme do najbližších potravín. Chceme nakúpiť ešte vo Švédsku, na odporúčanie domácich, lebo Nórsko je vraj veľmi drahé. Majú vyššiu životnú úroveň, sú tu teda aj vyššie ceny. Chlieb tu stál 3 Eurá a viac, maslo tiež. Pivo od 4 Eurá a viac. Najvyššie ceny sú v Nórsku.
A zase nám prší. Dúfame, že sú to len prehánky, prejde to. Stihli sme prísť na príjazd na diaľnicu, pod diaľničný most. Vtedy nastala taká prietrž mračien a tak silná búrka, že sme skoro nič nevideli. Keby nás to chytilo niekde inde, môžeme výlet na pár dní zabaliť. Na diaľnici je zakázané stopovať. No my nemáme inú možnosť. Stojíme na príjazde a veríme, že niekto ochotný sa nájde. V krajných a núdzových situáciách na stope, musí človek stretnúť osobnosť, týpka. My sme stretli. Verili sme, že do večera tu trčať nebudeme. V diaľke stojí auto. Renault , dodávka. No keď k nemu prebehnem alebo skôr doplávam, budem celkom mokrý. A auto začalo ku nám cúvať po diaľnici. Jannis z Lotyšska, videl vlajku. Berie stopárov. V mladosti veľmi veľa ciest prebrázdil stopom. Bol super, po ceste hovoril o sebe, priateľke, práci. Kúpil nám kávu, tretie teplé jedlo na našej ceste. Môj kolega nepije kávu, to bola jeho tretia životná. Z toho kofeínového hyperaktívneho excesu tancovania a spievania ma bolela hlava celý večer. Jannis bol dôležitou súčasťou nášho „príbehu o variči“. Po ceste je fajn keď si máte kde spraviť polievku, cestoviny alebo čaj. My sme varič nemali. V každom veľkom meste sme si hovorili, že ideme do turistického obchodu a kúpime ho. Od Wroclawi až po Jönköping nám to nejako nevychádzalo. Spomenuli sme to medzi rečou nášmu šoférovi. Vytiahol svoj varič na etanol, chcel nám ho požičať. No bol dosť ťažký. Vymyslel to lepšie. Po asi 2 hodinkách strávených v jeho aute v miestnej firme, kde nakladal traktor na kamión, prišiel s návrhom, že on ide s nami hľadať ten varič. My sme sa zasmiali a boli sme celkom radi. Išli sme spolu do nákupného centra, kde sme kúpili varič aj plynovú bombu. Dostali sme misku od Jannisa. Z recesie nám povedal, že musíme prísť do Rigy a doniesť mu ju naspäť. Ok. Dal nám kontakt na seba, keby sme mali problémy, prípadne môžeme ostať u neho v Lotyšsku. My prídeme. Určite. Celkom dobre padne, keď stopár stretne na cestách takýchto milých a ochotných ľudí. Z neho sme sa veľmi tešili.
Na výjazd z Göteborgu na Oslo sme čakali asi 3 hodiny na auto. Ešteže máme čo jesť, pomaranč padne vhod. O chvíľu zastavilo auto, Mercedes, ide len 40 kilometrov. Šofér ukazuje na Paľa a hovorí, že only you. No tak to hádam nie. My od Berlína radšej zvykneme cestovať spolu. Tak nič. O pár minút neskôr už sedíme v inom aute, obchodník s loďami. Pozval nás do Burgerkingu. Dnes ďalšie teplé jedlo. Kolega si od neho zobral nikotínové vrecúško. Nebolo mu priam najlepšie po ňom, opak kofeínového excesu. Ostali sme asi 100 kilometrov za mestom na odpočívadle pri hoteli. V týchto dňoch bola vyhlásená povodňová aktivita. Za víkend toľko napršalo, že miestami boli záplavy. Museli sme nájsť také miesto na stanovanie, aby nás do rána nevytopilo. Preskočili sme plot a spíme na kopci pri diaľnici.
8. Deň
Ráno sme pobalili stan. Nevytopilo nás, aj keď stále prší. Dopĺňame zásoby vody a raňajkujeme v altánku pri hoteli. Začíname skúšať stopovať na prvom výpade. Pár zvláštnych pohľadov od šoférov. Po dvoch hodinách sme dočasne rezignovali. Na pumpe sa treba trocha popýtať ľudí. Nik nás nechce zobrať. Všetci sa vyhovárajú, že idú iným smerom, alebo nemajú v tých drahých a prázdnych autách miesto. Všetko nórske značky. Švédi nás väčšinou vypočuli, usmiali sa, popriali šťastnú cestu. Nóri sa s nami ani nebavili, obchádzali nás, vysmiali, poslali do prdele, vynadali. Jedno dievča nám povedalo, že Nóri autostop moc neuznávajú. Sú uzavretí. Najmä voči cudzincom. Sú veľmi bohatí, majú drahé autá. Všetko „because of oil“. Na pobreží v sedemdesiatych rokoch objavili ropu. Krajina zbohatla. Takto nám to bolo vysvetlené. Skúšame náš nový varič, varíme si úžasnú sáčkovú polievku. Nič nie je lepšie ako teplé jedlo. Sviatok.
Po siedmych hodinách neúspešného stopovania a otravovania uzavretých ľudí, stojíme opäť na výpade. Paľo už úplne rezignoval, ľahol si do trávy a spí. Už asi 50-ty krát počítam dlaždice na kruhovom objazde, pozerám na fotku priateľov. Aspoň nejako sa potešiť v beznádejnej situácii 200 kilometrov od domova. Tu zrazu pri mne zabrzdí čierny športiak. Mladý chalan nás môže zobrať 60 kilometrov ďalej. Starší upravený japonský Nissan. Toto asi nebude normálne auto na cesty. Bolo to auto na pretekársky okruh a my sme sedeli s pretekárom. Vedel to. Auto, že vraj vytiahne 350 km/h. Mne úplne stačilo tých 250, čo s nami išiel. Cesta ubiehala zvláštne rýchlo.
Skončili sme na periférnej pumpe, bolo tu veľmi málo áut. Tak a sme dostopovali, nič nám nešlo. Na mape bolo vyznačené, že táto cesta je prerušením diaľnice, obyčajná motorová cesta. To by znamenalo, že teoreticky by sa dalo legálne stopovať. Aj tak tu išli autá veľmi rýchlo. Vždy, keď sme v zabitej situácii, musí prísť „exot“. Prišiel. Veľká dodávka VW Crafter . Šofér je nejaký tmavší. Daniel, Uruguajčan z Montevidea, žil s rodinou tu vo Švédsku už 11 rokov. Mal tu vlastný biznis, ako on tvrdil. Bol neuveriteľne temperamentný a hyperaktívny. Jazdil ako pretekár. Akoby mal tri včely v zadku. Celú cestu kričal, hučal, škriekal, nadával, spieval, miestami tancoval a skákal takmer. My sme sa len smiali. Rozumeli sme si. Na pumpe nám kúpil hotdog a kofolu. Ďalšia ideálna večera. Opäť je o nás postarané. Sám sa ponúkol, že nás zavezie až do „Ošloúú“ (celú cestu to kričal), pritom býval asi 50 kilometrov od neho. Nastavil adresu nášho ďalšieho couchsurfera do GPS a odviezol nás až k nemu do centra mesta. Až takýto veľký luxus sme po takom zlom dni nečakali.
Večer sme skončili na menšej party s Jeroanom a Syndhamom (Holandsko), Emmy(USA) a Anny s priateľom (Británia). Ani som nevedel, že ešte viem tak celkom dobre po anglicky, dosť sme rozumeli aj rozprávali. Dnes máme ideálne ubytovanie, študentský internát, ako inak. Konečne teplejšie a suchšie miesto. Koniec dobrý všetko dobré.
9. Deň
Prší. Do obeda ostávame na internáte. Raňajkujeme konečne ako sa patrí, nie na lúkach a pod mostmi. Okolo dvanástej ideme do centra mesta vzdialeného asi osem kilometrov. Tu je také bláznivé počasie, že 15 minút svieti slnko, 15 minút prší, a takto stále dookola celý deň. Máme len jeden dáždnik, skrývame sa kde sa len dá. Oslo je pekné ale relatívne nové oproti Kopenhagenu, nie až tak historické. Moderné ulice plné obchodov, všade veľa ľudí, množstvo národností. Pozeráme si pár historických budov mesta, kráľovský palác, mestský park. Dostali sme sa do Vikingskej pevnosti v prístave. Veľmi pekné hradby, opevnenia, delá, zbrane, exponáty. V centre mesta je na mori postavená Národná opera, moderná stavba v bielom prevedení. Na je nádvorí natáčala hudobná skupina videoklip, tak sme boli jeho súčasťou ako diváci.
Nórsko je krajina superlatívov. Najbohatšia, najdrahšia, pre mnohých najkrajšia, najbezpečnejšia. Posledné znehodnotil blázon Brejvik, ktorý v centre mesta odpálil bombu. Je tu postavený malý pamätník obetiam útoku. A ako sa dokáže slovenský študent lacno najesť v centre hlavného mesta tak drahej krajiny, kde malé pivo stojí 10 Eur a viac, denné menu najlacnejšie za 25 Eur (čo sme našli my). Opäť spontánny nápad. Ráno sme videli na námestí festival vyznávačov náboženstva Haare Krišna. Mali tam veľký voz, všelijaké hudobné nástroje, tancovali, bubnovali spievali. Večer okolo šiestej sme ich stretli znova v inej časti mesta. Zbadali sme, že tam majú nejaké jedlo. Ľudia pili a jedli. Tak sme sa nenápadne k ním pripojili. Dobre to vonia, aj ja chcem také. Prišli k jedlu a pýtali sa že koľko to stojí. For free. No aká paráda! Strčili nám taniere do rúk a išli sme s davom. Dostali sme kari ryžu, šalát, nejaký ich chlieb, koláč a vodu. Hlavne že zadarmo a teplé. Môže byť. Keď sa nás pýtali či chceme viac, len sme automaticky prikyvovali. Tak to bola pre nás šupa, ako blesk z jasného neba. Indické jedlo zadarmo v najdrahšom meste a štáte, v akom sme zatiaľ boli. Paradox.
Keď sme my dlávili do seba tu ryžu, prišiel ku nám mních v oranžovom habite.
-Where are you from, boys?
-Slovakia, Slovak Republic.
-Oh, shit Slovakia, where is it?
-In the heart of Europe (sme mu to vysvetlovali kde to je, akých máme susedov)
Takto sme sa pár minút trápili. A potom on na to zabil:
-No tak chalani aspoň mi povedzte, z ktorého mesta ste.
Slovák, Tomáš z Martina, sa pridal ku Haare Krišna pred pár rokmi. Putoval s nimi po svete na festivaly a žil si svoje presvedčenie. Prečítal veľa kníh, hľadal zmysel života. Hovoril o materializme a duchovne, o duši, reinkarnácii (zabudol som sa ho spýtať čo bol v minulom živote). Tak sme si ho vypočuli, no stále sme pri tom jedli, to bolo podstatné. Dal nám ešte nejaké DVD. My jemu nejaké drobné. Traja Slováci na námestí v Osle.
Večer sme išli na prekrásne jazero Songsvann, nad Oslom. Fajn bolo. Jazero uprostred borovicového lesa, čistá priezračná voda, čerstvý vzduch, kačice, čo sa nebáli. Welcome in Norwegen.
10. Deň
Je pravda, že skutočne Nórsko začína až nad Oslom. Chceli sme ísť na pobrežie, prípadne na fjordy. Stále pršalo, cesta na pobrežie bola 300 km cez hory, autobus stál 50 eur. To sme si nemohli moc dovoliť. Zmenili sme plán. Nad Oslom je národný park, veľa jazier a lesov. Pôjdeme tam. Ráno sme doplnili zásoby. Ceny tak dva až tri krát vyššie ako u nás doma. Niečo jesť musíme. Vyrážame ku jazerám. K prvým jazerám Songsvann, Svartkulp, sme prišli ešte suchí, nepršalo, no bolo zamračené. Ku ďalším, Netre Blanskoje, Lille Aklungen, Store Aklungen, nás už sprevádzal silný dážď. Mali sme pršiplášte, skrývali sme sa v lese, pri skalách. Pri vodnej elektrárni sme čakali pod strechou asi dve hodiny. Vykašlali sme sa na to a v najväčšom lejaku sme šli domov. Dvakrát sme sa stratili, boli sme úplne mokrí, voda v topánkach, všade. Bolo nám to jedno, v daždi sme išli asi 5 kilometrov domov.
Večer sme robili večeru my. Pozvali sme našich hostiteľov na špagety. Na slovenských intrákoch sa večerné posedenia a party nezaobídu bez patričnej dávky alkoholu. Keďže je alkohol v Nórsku celkom aj drahý, bola to celkom zábavná situácia, keď päť chalanov sedelo okolo jedného stola a popíjalo čaj. Podebatovali sme aké majú zaujímavé miesta v Holandsku.
Zajtra nás čaká dlhá cesta do Štokholmu, asi 570 kilometrov. Veríme, že to bude zázrak a dáme to za jeden deň a nebude konečne pršať. Určite to bude fajn....
