Zatiaľ sa nik neozval z hlavného mesta Francúzska. V Paríži bude aj problém s ubytovaním. Je to jedna z najprestížnejších destinácii sveta. Pod mostom sa mi moc spať nechce v takej dedine. Na výpade máme skvelé miesto. Po asi 2 minútach zastaví nové Volvo S60. Zobral nás po najbližšiu pumpu na diaľnici. Vravel, že keď bol mladý, veľa stopoval. Kedysi predával drogy, dnes predáva nehnuteľnosti. Zmenil životný štýl, snaží sa zarábať peniaze legálne. Aj tak sa dá. V Belgicku sa celkom dobre stopuje. Opaľovali sme sa asi polhodinku, keď tu zastaví auto. Dvaja tmavší chalani. Či Turkisch, alebo French? Nerozumeli sme ani prd. Na tom starom tuningovom Golfe to valil tak 180 km/h, trochu to miestami triaslo, museli sme na seba kričať aby sme sa vôbec počuli.
Na nasledujúcom odpočívadle sme sa stretli štyri skupiny stopárov (SVK,CZ,BLG,FRA), No tak toto tu bude zabité, zas tu budeme stáť pol dňa. Za 15 minút sme my ako tretia stopárska dvojka odišli. Ešteže nie sme v Nemecku. Berie nás Belgičan pôvodom z Maroka a jeho španielska priateľka. Dohodli sme sa, že nás vyhodí na okraji Paríža. Cestou nám púšťal arabskú hudbu. Totálne ju žral. Aj tak sme mu od únavy v aute trocha zaspali. Na najbližšej čerpacej stanici nás vyhadzuje. Tu stojí asi päť policajných áut a veľa policajtov. Ihneď naše auto zastavili, šoféra s frajerkou zobrali von. Belgičan po francúzsky vysvetľuje, čo sme zač. Najprv zobrali mňa z auta. Všetko z vreciek von. Taký dvojmetrový čierny fízel ma ochytával, či nemám pri sebe zbraň nebodaj. Rozprávali s nami po francúzsky, my len anglicky. Ani tej jeho angličtine s francúzskym akcentom sme nerozumeli. Pýtali sa nás, že či nemáme pri sebe zbraň, drogy a 10 000 Euro v hotovosti. Som sa tak začal smiať, že akože či je normálny, stopár a toľko peňazí som ešte pokope nevidel. Palo mi hovorí, aby som sa nesmial, že nás zoberú a do basy sa mu moc nechce. Našli naše batohy. Musia ich prehľadať. My ich vyhádžeme. Nie. Oni sami. Jeden začal otvárať môj batoh zle, mal ho naopak, nevedel to. Len som sa pohol, že mu idem pomôcť, naskákali na mňa ďalší traja, keby som asi chcel útočiť alebo čo. Kolega mal v batohu fotoaparát a tablet. Aj jeho chytali, keď chcel upozorniť aby dávali pozor. Keď sa dostali k špinavej bielizni, vytiahli banány, jablká a podobné potraviny, usúdili, že sú asi na zlej adrese. Pýtal sa či nemáme nejaký problém, či nie sme utečenci alebo nezvestní. Nechápal, čo robia dvaja Slováci prvý krát vo Francúzsku, a kam ideme, a prečo, a ako dlho chceme byť v Paríži, kde ďalej cestujeme. Keď som mu ukázal ISIC, že som študent a Palo takisto, povedal ten kapitán svojim chlapcom aby to nechali. Mohli sme odísť. Zobrali sme si batohy a kráčame preč. Zastavil m, že prečo nejdeme tým autom, čo sme prišli. Tak my sme stopári. Auto ma priviezlo a ja idem ďalej. A to chcete ísť pešo? Nie, zastavíme si auto. Trochu boli mimo.
Najedli sme sa, oddýchli, a aj tak sme kráčali do Paríža pešo. Dostávame sa na vlakovú zastávku. Vlaky sú úplne plné, ľudia sa vracajú z práce. Skočili sme až na tretí. Stanice a aj metro totálne plné, všade hlava na hlave, ľudia sa tlačia, utekajú. Máme čo robiť, aby sme sa navzájom nestratili. Konečne nachádzame Bastillu, kde býva couchsurfer Pierrik. Konečne Paríž, live, totálna turistická destinácia. V centre býva približne 2,5 milióna ľudí, spolu s predmestiami okolo 15 miliónov. Večer sme strávili s Francúzmi v krčme na pive v tradičných uličkách mesta. Po ceste domov obdivujeme nočný Notre Dame a Panteón. Paríž je úžasný...
12. Deň
Na druhý deň sa vydávame do mesta. Prvá zastávka je katedrála Notre Dame. Ešte kedysi na gymnáziu som čítal román Chrám Matky Božej v Paríži od Viktora Huga. Dnes je katedrála, ktorú tak pestro a detailne opisoval, tu pri mne, tak blízko. Veľmi sme sa tešili. Vonku čaká dlhokánsky rad návštevníkov. Za 20 minút sme predsa len vo vnútri. Je to ozajstný skvost, ako aj zvonka, tak aj zvnútra. Toto je Gotika. Neviem kam sa mám skôr pozrieť. Vnútri panuje trochu temná atmosféra, tmavo je naokolo, veľa ľudí je v katedrále. Dostali sme sa ku sakrálnym predmetom, ktoré sú umiestnené vo vedľajšej lodi. Nemám síce taký pestrý jazyk ako Hugo, ale páčilo sa mi tam, aj keď sa do histórie veľmi nevyznám.
V Paríži je veľa pouličných hudobníkov, bezdomovcov a žobrákov. Nie je zriedkavé vidieť ľudí priamo na ulici ležať a žobrať alebo spať. aj toto je iná strana mesta.
Prechádzame k Louvre, dnes je ale zatvorený, verme, že sa tam dostaneme ešte. Kráčame centrálnym parkom, cez Chapms – Elysées, popri prezidentskom paláci, ku Víťaznému oblúku. Tu sa spájajú cesty v centre Paríža, okolo oblúka je veľký kruhový objazd. Trochu nám trvalo kým sme sa naň dostali. Vstupné je pre študentov z Európskej Únie zdarma (takisto Versailles, Louvre, Eifelova veža za polovicu). Na vrchnej terase je prekrásny výhľad na celé mesto a Eifelovu vežu. Oblúk dal Napoleon postaviť ako symbol svojej sily a víťazstva vo všetkých vojnách, ktoré vyhral. Je 50 metrov vysoký, pod oblúkom je večný oheň a hrob neznámeho vojaka, konajú sa tu rôzne oslavy. My si to tu patrične užívame, tak skoro tu zase nebudeme, Paríž patrí určite medzi najkrajšie destinácie stopára.
Naše kroky smerujú k najslávnejšiemu symbolu Paríža, k Eifelovej veži. Viac menej sa nám plní sen. Stopom, za pár peňazí cez pol Európy, na to slávne lešenie. Že vraj tu ľudia čakajú niekedy aj sedem hodín keď je turistická špička. Nám sa v najkratšom rade, ktorý šiel na schody a nie na výťah, to podarilo trhnúť za jeden a pol hodiny. A dokonca na ISIC. Eifelovka bola postavená v roku 1889 spoločnosťou Gustava Eiffela, vysoká je celkovo 324 metrov, turistom je prístupná po tretie poschodie, vysoké 281 metrov, na ktoré sa dá dostať už len výťahom. Naň sme si počkali asi hodinku. Všetci chceli ísť hore. A v Paríži nie som každý deň. Celovo má asi 18 000 dielov a pospájaná je s 2,5 miliónom nitov, váži 10 010 ton, a na natieranie spotrebujú 40 ton farby. Vedie na ňu 1665 schodov, ročne ju navštívi cez 225 000 000 turistov. Na Eifelovke to bol zážitok na celý život, na toto sa nezabúda. Paríž mám pred sebou ako na dlani, ani nevidím na jeho koniec, tak veľké mesto to je. Z veže je ideálna vyhliadka na Invalidovňu (hrobka Napoleona), École Militaire, Champ de Mars, blízko sú záhrady Trocadero. V parku pod vežou je plno ľudí, je to jedno z najromantickejších miest v meste. Je tu veľa pouličných predavačov ruží a vína. Ku nám prišiel jeden černoch a ponúkal pivo. Povedali sme, že chceme len vodu. O hodinu nás našiel zas a doniesol džús z Lidla. Za desať Eur po jednej pýtal. Sme ho vysmiali, či je normálny, vyjednali sme to na euro za jednu. Bol to obchodník predsa. Veža je prekrásna keď sa stmieva a v noci. Vtedy sa zažne nespočetné množstvo svetiel. Z najvyššieho poschodia svieti lúč reflektora naokolo cez celé mesto. To je jednoducho úžasné miesto. Aspoň raz v živote treba vidieť.
13. Deň
Naša cesta dnes smeruje na Mont Martre, do Baziliky Sacre Coeur. Je to kostol Najsvätejšieho srdca Ježišovho, leží na najvyššom bode Paríža. Je postavená z travertínu v typickom orientálnom slohu. Prechádzame preplnenými uličkami popod baziliku. Dnes je štátny sviatok, všade je veľa ľudí, len 20 minút nám trvalo, kým sme sa konečne dostali do kostola. Práve prebieha bohoslužba, dostali sme akurát dve miesta na sedenie. Bol to pre nás pekný zážitok.
A poobede cestujeme do Zámku Versailles a záhrad, ktoré sú považované za jedno z najväčších svetových dedičstiev a takisto ako najkrajší a najdokonalejší objekt francúzskeho umenia 17. Storočia. Hlavné zásluhy na rozvoji paláca a jeho rozšírení sa dávajú do spojitosti s Ľudovítom XIV (Kráľ Slnko). V paláci je množstvo expozicií, obrazových galérií a 3D projekcií histórie Francúzska. Prechádzame množstvom dobových salónikov, spální a spoločenských miestností. Asi najkrajšia je Zrkadlová sieň, kde prebiehali významné korunovácie francúzskych kráľov. Pokiaľ sme študenti, vstup do paláca je zadarmo, oplatí sa tu zastaviť na pár hodín.
Neskôr pokračujeme prechádzkou cez záhrady. Je to niečo úžasné. Ich rozloha je okolo 100 Ha, nachádza sa tu množstvo terás, fontán, sôch a súsoší. Obrovský komplex tvorí niečo cez 20 rôznych záhrad, plus zámok a záhrady Marie Antoinetty, Veľký a Malý Trianon. Veľmi zaujímavé sú Vodné hry alebo divadlo. Všade tu hrá klasická orchestrálna hudba. V určitú hodinu fontány vytvárajú tieto vodné hry v rytme hudby. Je to naozaj niečo nádherné. Na terase na priečelí zámku sa nachádzajú dve veľké sochy, Vojna a Mier. Najkrajšie fontány Latone a Apollonovu, oddeľuje Zelený koberec, ktorý je vyzdobený vázami a sochami. Za nimi začína Veľký Kanál, križovaný malým Kanálom, na ktorých sa dá plaviť na požičanom člne. Najväčšia fontána je Neptúnova fontána na severnej strane zámku. Záhrady sú dosť veľké, ak ich chce návštevník v pokoji prejsť, treba na to aspoň jeden celý deň. Pred palácom nás zastavil čierny pouličný predavač Eifeloviek, či nejakú nekúpime. S parťákom sme sa dohadovali po slovensky, že koľko zoberieme. A ten čierny predavač na nás začal po poľsky. Tak černoch a po poľsky v Paríži, to sa tak často nevidí. Záhrady a Palác Versailles boli jedny z najkrajších miest Paríža a Európy, aké sme na našich cestách videli.
14. deň
Chystáme sa do Louvre, kde sa nachádza jedno z najväčších múzeí sveta. Vstup tvorí obrovská sklenená pýramída. V rade sa stojí veľmi dlho, my ako študenti, máme vstup zadarmo, sme to dali za pol hodiny. Louvre je obrovský komplex, má štyri poschodia, kvalitne rozťahané. Všade je plno ľudí. Najnavštevovanejšie exponáty sú obraz Mona Lisa, a socha Venuše. Nedá sa to obísť za jeden deň a zároveň si to patrične vychutnať, treba si vybrať, čo človeka zaujíma a tam pochodiť. My sme prešli cez expozície obrazov, Egypt, Pamiatky Blízkeho Východu, kultúru Grékov a Rimanov, Sochy a históriu Louvre. Za tri hodiny sa viac nedalo. Aj tak je človek už unavený z toľkého behania a množstva ľudí.
Vyzdvihli sme si batohy a vydávame sa na cestu von z veľkomesta. Nie je najľahšia. Paríž je veľká spleť diaľnic. Len na šírku má asi 140 km. Utekali sme na hlavnú stanicu, za horúca kupujeme suveníry na poslednú chvíľu. Lístky sme tiež stihli zohnať no vlak nám ušiel. Ideme na iný do predmestia Villabé, asi 40 minút cesty vlakom od centra. Na prvom výjazde na diaľnicu začíname stopovať na smer Dijon. Ťažko, idú len autá do najbližších predmestí. Takže, opäť na ostro, palec hore a je nám jedno kam. Po polhodinke zastaví malý modrý Seat. Moc sme si nepokecali, šofér anglicky nevedel a my z Francúzštiny asi päť slov. Tu pomáhajú ruky, nohy a mapa. Dostali sme sa aspoň na pumpu. Francúzske odpočívadlá sú veľmi kultivované, udržiavané a čisté. Radosť stopovať. Boli sme tu asi hodinku, medzičasom zastavili dve autá na Lyon, to je na Juh. My chceme viac na Východ. Keď po ďalšej hodine zastavilo tretie auto na Lyon, rozhodli sme sa pre ten SAAB v bielej koži. Asi tri hodiny sme rozprávali so šoférom o marketingu a reklame (Palo sa tomu rozumie, ja nie), o živote vo Francúzsku a stopárskych skúsenostiach. Veľmi sa mu to páčilo, rád nás počúval. Na tretej benzínke chceme už smerovať na švajčiarsku Ženevu. Večer o desiatej hodine nás však už nik nezobral. Nasleduje bežná činnosť stopára, preskočiť plot, doškriabať sa a hľadať miesto na spanie. Našlo sa pod lesom v rozsiahlej vinici. Tu kempujeme.
15. Deň
Zima bola tak skoro, keď som za zobudil. Palo spal. Stan bol oblezený slimákmi. Začal som ich po jednom odhadzovať, pričom som nechtiac trafil spiaceho stopára slimákom do oka. Hneď bol hore. Na odpočívadle sušíme veci, je teplo, bude pekný a horúci deň. Sme na Juhu a vraj hlásili okolo 38 stupňov.
Stopujeme dve hodiny na značku GEN a nič. Len autá plné dovolenkárov smerom na Riviéru. Nikto neberie ani na pumpe. Okolo jedenástej sme predsa len nastúpili do bielej dodávky smer Marseille. Zase je to jedno, ach jaj, kam ideme. Zase sme nič nerozumeli, rukami-nohami-mapou sme sa dohodli na pol ceste niekde medzi Lyonom a pobrežím, že nás vyhodí. Dávame si obed a potom nasleduje ďalšie zúfalé stopovanie. Sme čím ďalej, tým viac na Juh. To nie je dobré, začína sa to kaziť. V GPS našiel Palo druhú benzínku smer Geneva, pešo cez pole asi 25 km, po ceste viac. Riskneme to do vnútrozemia, môže sa stať, že skončíme niekde v lese na ceste mimo civilizácie. Je extrémne horúco, bude problém s vodou. Ideme riskovať, vydávame sa pešo. Preskakujeme oplotenie diaľnice, cez kruháč sa dostávame na motorovú cestu. Verme, že sa niekto zľutuje nad dvomi zúfalcami. Po pár minútach kráčania ide prvé auto, vďakabohu zastavili sme ho. Miniatúrny Citroen, mladý chalan, bol dosť prekvapený, čo robia dvaja Slováci tu v dedine. Ochotne nás zobral asi 5 kilometrov, každý meter je dnes dobrý. Aj keď som sa opäť raz narval do detskej sedačky, ruksak som mal na sebe a vedľa mňa bola obrovská klietka so zajacom, bol som neskutočne šťastný, že to aspoň trochu ide. Aj takto sa cestuje. Pokračujeme s francúzskym rapperom na našu cieľovú zastávku, pumpu, smer Ženeva. Počas dvoch hodín na tom horúcom slnku, pričom sme sa v stopovaní striedali, z nás ten entuziazmus opadol. Ide veľa francúzskych áut, švajčiarskych len veľmi málo. Uzavreli sme stávku, že kto stopne auto, tak ten druhý ho pozýva na pivo. Palo začína kresliť mapu, vybíja sa nám GPS. Ja už len tak hopkám po ceste, sem tam zodvihnem ruku. Keď som videl ako mi zastavilo to čierne päťkové BMW, už som pivo mal isté. Také nezastavujú často. O to väčšiu radosť sme mali, voziť sa v takomto fáre. Super šofér, majiteľ najväčšieho lezeckého centra vo Francúzsku. Veľa cestoval, bol tri mesiace naprieč Amerikou, liezol po ostrovoch a pohoriach v Grécku. Jedine bolo mimo, že cestoval na Štrasburg, dávame si ďalšiu obchádzku. Ale v takomto aute, to bolo fajn.
Sme pár kilometrov od švajčiarskych hraníc, pri meste Basel. Na pumpe nešla voda. No super. Palo poslal preč asi dve autá, ktoré zastavili, bo šli ešte ďalej na Sever. Už je tma, sedíme pred vchodovými dverami, tabuľa vystavená, pýtame sa vodičov. Jeden pán, odmietol nás vziať najskôr, šiel platiť, po ceste si obzerá naše batohy, zbadal turistické topánky. Spýtal sa, že či ideme do Álp. Samozrejme. Ok. Môže nás zobrať na medzinárodné letisko v Basli. Mal parádnu Audinu, tak prečo by sme nešli. Síce na letisku bolo veľa ľudí, trochu zmätok, dostali sme sa na autobus do Baselu. Basel je pekné mesto, je piatok večer, všade veľa mladých a opitých ľudí. Je asi polnoc, posledný vlak do našej cieľovej destinácie, Luzern, nám odišiel pred hodinou. V noci nám nik nezastaví. V meste nemôžeme ostať kempovať. Policajti sú ostrí na nelegálny kemping, sú tu vysoké pokuty. Dnes asi bude prebdená noc, nemáme kde spať...
