Sú asi dve hodiny po polnoci. Nachádzame školu a pri nej futbalové ihrisko. Nemáme odvahu rozkladať stan. Nafúkli sme karimatky, zložili batohy, opreli sa a driememe. Ja budem dnes v noci hore, keby niečo alebo niekto. Palo zaspal. Počúvam nočné zvuky a sledujem pohyby. Z diaľky počuť hudbu, dáki chalani zas niečo vyvádzajú. Tu zrazu iné hlasy, dva lúče lampášov. Hudba stíchla. Svetlá začali prečesávať okolie, no paráda, už nemáme kam ujsť. Hudba stíchla, ostal som tam. Budím kolegu, že bude problém. Našli nás. Kričia, že kto sme a čo tu chceme. Policajti. Len tí tu už chýbali. No, my sme turisti zo Slovenska, ideme do Luzernu ale zmeškali sme vlak, najbližší ide až o piatej ráno tak prečkávame noc tu. My tu nespíme ani nekempujeme, vieme že sa to nesmie. Len čakáme. Dúfame, že nebude pokuta. Boli celkom zhovievaví a milí, zobrali nám pasy, zapísali si nás, keby sme mali nejaký problém. Dohodli sme sa s nimi, že tu môžeme ostať do svitania, no potom musíme odísť. Obišli sme celkom dobre. Švajčiarski policajti nespia ani v noci. Našťastie sme natrafili na celkom ústretových. Peniaze na pokutu sme moc nemali.
Ráno sme hore už okolo šiestej hodiny, aby nás nik nevidel a neudal. Ideme na výpad. Zle. Je tu kruhový objazd, vedľa policajná stanica. Nebudeme zbytočne dráždiť. Rozhodli sme sa ísť po starej ceste smerom do kopcov. Zastavil nám švajčiarsky vojak. Berie nás asi desať kilometrov, upozorňuje, že ľudia vo Švajčiarsku sú milí ale nezastavujú. Uvidíme. Smerom do kopcov sme prešli asi 8 kilometrov pešo, je strašne teplo a dusno, zle sa kráča. Po dvoch hodinách, sme v zákrute zastavili auto. Portugalčan, pracoval už desať rokov tu. Zobral nás v najťažších kopcoch. Dnes nám zachránil krk. Aj on hovoril, že Švajčiari stopárov neberú. Už tomu začíname pomaly aj veriť. Vyhodil nás pár kilometrov pred Luzernom, pri obrovskom jazere. My sa len tešíme. Čistá, azúrová voda, kačice a labute, okolo samé hory. Ideme plávať. To sa nesmie vynechať. S chuťou sme sa pleskli do tej studenej vody. A aká dobrá bola! Po chvíli sa nám prihovorila jedna staršia pani. Ukazovala jej malý červený ruksačik, a smiala sa, že my máme aké veľké batohy. Pýtala sa odkiaľ sme. Dali sme sa do reči s dvomi decentnými švajčiarskymi dôchodkyňami. Hovorili sme im, odkiaľ sme, kam cestujeme, čo všetko sme pochodili a zažili. Boli trošku zhrozené, že cestujeme stopom, ale vysvetlili sme im to, že sme študenti a tých peniažkov nie je moc. Stále sa nás niečo pýtali. Milé boli. Urobili sme si s nimi fotečku a dostali sme 50 Frankov, že na cestu, lebo vo Švajčiarsku sa zle stopuje. Tak ďakujeme. Potešilo.
Skúšame stopovať na Luzern. Tak debilná cesta. Na pravej strane hneď koľajnice, 30 kilometrov v kuse, žiadne miesto na zastavenie auta. Prešli sme asi 5 kilometrov do dediny. Polhodinku stopujeme a nič. Divne sa tvária tí ľudia, niektorí sa smejú. Robíme nákupy v najlacnejšom supermarkete. Ceny sú riadne vysoké. Vzdali sme to, dnes do Luzernu asi neprídeme. Nasadáme na vlak ku couchsurferke do Kleinwagenu. Ešte ale nie je doma. Hodinu sedíme pri miestnom jazere, varíme polievku a oddychujeme. Sme úplne vyčerpaní. Dnes priveľmi chodíme. Sily dochádzajú. Chceli sme ísť na hory, no nevyzerá to tak. Asi len do mesta pôjdeme a koniec. Vlaky sú pekné ale drahé, okolo 10 Eur na krátke vzdialenosti. Znechutení z cien a vodičov, sa šuchceme asi 5 kilometrov do tej dediny. Prechádzame po poľnej ceste cez polia, lesy, farmy, naokolo kravy, ovce, kone. Krajina je tu skutočne pekná. V diaľke sa majestátne týčia Alpy. Konečne sme našli ubytovanie. Typická dedinka. Naša hostiteľka, Jolanda, mladá sympatická Švajčiarka. Spolu s jej rodičmi, Franzom a Ritou, nás privítali v ich alpskom domčeku. Dostali sme vlastnú izbu a večeru. Sme úplne vyčerpaní. Len sme načrtli, že sme aj chceli ísť do hôr, no plány sa zmenili. Rodičia vytiahli všetky mapy, čo doma mali, všetky okolité kopce nám opísali. Trochu nám svojim prístupom zodvihli náladu. A keď ešte slečna povedala, že rada pôjde s nami, tak sa to nedalo odmietnuť. Rýchlo spať, nech trochu zregenerujeme a zajtra hybaj na hory!
17. Deň
Skoro po raňajkách vyrážame vlakom do Luzernu. V meste sa stretávame s jej sestrou Lýdiou. Majú tu super dopravu ku kopcom.Loďou sa plavíme pomedzi vrchy Álp. Svieti slnko, je úplne modrá obloha, čistý vzduch. Ideálna turistika bude. To sa ani slovami nedá opísať ako tam je pekne. Na fotkách to je vidno, slová sú zbytočné. Je to paráda. Švajčiarske Alpy naživo. Je veľmi teplo, počas štvorhodinovej túry sa rýchlo míňa voda. Prevýšenie je asi 1800 metrov, kopec, Pilatus ma 2121 m.n.m. Bojujeme, ale stojí to za to. Pilatus je alpská destinácia, je tu veľa ľudí, ale skutočných turistov málo. Ide sem totiž lanovka, veľa ich príde takto. Sedíme na vrchu a máme malý piknik. Vyzul som si topánky, jedna španielka sa pri mne pristavila a smiala sa, že aké mam špinavé nohy. Pekne som je vysvetlil, že nie sú špinavé, ale opálené cez sandále, že stojíme na ceste veľa stopujeme, to preto. Pochopila dúfam. Dorážajú ma títo turisti v lodičkách, adidasoch, kabelkách a v podobných módnych výstrelkoch. Cesta nadol trvá taktiež asi štyri hodiny. Už nie je taká náročná ale dlhá. Aspoň je veľa času na obdivovanie okolitej scenérie. Tu by som aj bývať ostal. Všade, kde sa len človek pozrie, len kopce, kopce, a kopce. Večer sme boli pozvaní na večeru. Pozerali sme spolu s Jolandinimi rodičmi fotky s ciest a debatovali o Švajčiarsku a Slovensku. Ďakujeme za pekný večer.
18. Deň
Po raňajkách s Franzom opúšťame Kleinwagen. V miestnom supermarkete dopĺňame zásoby na cestu, veríme, že vydržia až domov. Stop začína na výjazde smerom na Zurich. Luzern je ideálne mesto, ako celé Švajčiarsko. Nové budovy, všade čisto, všetko premyslené a zorganizované. Jazdia väčšinou len nové autá. Vodiči nás buď absolútne ignorujú alebo na nás zízajú a smejú sa. Po 4 hodinách pečenia sa na tom horúcom slnku (38 stupňov), sme to vzdali. Tých 50 Frankov padlo na cestu do Zurichu vlakom. Asi dôchodkyne vedeli, prečo nám to dali. Vlakom sme prešli až za mesto. Hore kopcom to bolo na pumpu asi 15 minút. Dopĺňame vodu. Taká studená padne dobre. Skúšame stopovať. Asi za tri minúty v diaľke stojí auto a trúbi. Dovtípili sme sa, že je to asi pre nás. Volkswagen Transporter, malý tmavší chlapík. Ide na Berlín. Berie stopárov. No my chceme na Innsbruck a Salzburg. Po takom zúfalom dni nám to je zase jedno. Ideme k nemu. Berlín je asi 900 kilometrov, vyskočíme po ceste a pôjdeme na Čechy. Aari bol s Indonézie, býval v Holandsku, mal cestovnú kanceláriu, cestoval po Európe, zháňal ubytovanie a pekné destinácie pre ázijských turistov. Cestuje sám. Cielene prechádza všetkými pumpami popri diaľniciach a zbiera stopárov po ceste. Maximálne ich nazbieral osem. Tak toto bolo fakt vykúpenie. Cestou zastavil na parkovisku, kde bol stopár. Berieme Evana z Írska. Mal gitaru. Bol z Berlína a v Zurichu hral na ulici. A stopoval. Po ceste vytiahol gitaru, hral a spieval. Veľmi pekná atmosféra, ako sa hovorí pohoda -jahoda. Bolo to super. Na inom parkovisku sme stretli stopára Slováka. Ten nám tvrdil, že vo Švajčiarsku je prísny zákaz stopovať, a je za to riadna pokuta. Bol tam nejaký masový vrah stopárok, a poškodilo to dobré meno krajiny. My sme také niečo nepočuli nikde. Videlo nás veľa policajných hliadok, no nezastavili nás. Nevieme, čo je na tom pravda.
Dnes končíme pri Norimbergu. Na odpočívadle rozkladáme varič a robíme si párky. Neďaleko niekto spí pri kamióne. Pohoda. Zrazu sa zobudí, príde k nám, podá mi ruku, a že Ivan! Harmonikár z Chorvátska, ide hrať na ulicu do Nemecka. Peniaze nemá. Tak sme s Ivanom posedeli, podebatovali. Ideme spať, na pumpe je ešte jeden Ukrajinec, žonglér. Kadekoho človek môže stretnúť na ceste. Tento večer je plný zaujímavých ľudí. Na okolo je len borovicový les, brodíme sa čučoriedkami asi kilometer od pumpy a rozkladáme stan. Dnes pokojná noc.
19. Deň
Vstávame tak okolo ôsmej. Na odpočívadle sú samí Nemci. Tí stopárov moc neľúbia. Uvažujeme, že sa asi budeme musieť rozdeliť, na Čechy jazdia len kamióny, a tie dvoch nezoberú. Palo stopuje výjazd a ja behám po pumpe a pýtam sa šoférov, či niekto nejde na Čechy, hocikde. Po chvíli stopársky kolega volá, že má auto na Dresden. Ok. Stretneme sa niekde v Budějoviciach, to bol pôvodný plán. Ja ostávam na parkovisku sám s mojim milovaným batohom. Vytrvalo pokračujem s kamiónmi. Dvaja Česi v kamióne mi povedali, že sa oplatí si počkať na spoj priamo do Čiech, veľa ich tu chodí. Počkal som. Presvedčil som jedného šoféra, aby ma vzal. Mal úplne nový Mercedes Actross, dva mesiace od výroby. Najlepší kamión, v akom som sedel. To bola luxusná cesta smerom na Plzeň.
Cestou som mal asi dve hodiny historické okienko, kamionisti veľmi radi rozprávajú. Celú cestu som počúval o Českom kráľovstve, Přemysl Otakar I a Přemysl Otakar II, Mária Terézia, zemani a poddaní. Až ma hlava bolela. Pri Plzni mi spravil kávu. Ja som si nechal batoh u neho, začínam hľadať ďalší spoj na Budějovice. Medzitým písal Palo, že ide na Liberec a Hradec Králove, aby sme sa radšej stretli niekde v Brne. No super, to mi začína pripomínať Wroclaw, alebo skôr Berlín a stretnutie pod Brandenburskou bránou. Idem teda hľadať kamión na Brno a Východ. Dve a pol hodiny som neúspešne behal a nič. Dostal som len spoj na Ostravu ale až o polnoci. Palo zase nemal kde spať. Musím sa k nemu nejako dostať. Treba bojovať ďalej. Prišli dvaja stopári, chalan a baba, Slováci, idú tiež na Brno. Bude ťažšie možno. Prišiel žltý kamión so značkou PP. Super rýchlo k nemu. Zobral ma. Ale ide len na Tábor, asi len 100 km a potom až zajtra do Prešova. To je jedno chytro preč, je už pol siedmej, bude tma, do Brna je od tábora ešte cez stovku. Šofér mi hovoril ako chodil do Ruska, Uzbekistanu, na Sibír, Kazachstanu. Ako tam je divoko, že tam sa asi bude ťažšie stopovať. Ostal som v dedine na pumpe, keby som nič nechytil, ráno o šiestej vyráža na Slovensko. Snažím sa naďalej. Už sa stmieva, nádeje pomaly hasnú. Po 15 minútach stojí za mnou biela Fabia.
-To ste žena, a nebojíte sa brať po tme stopára?
-Nie, splácam dlh z mladosti, tiež som veľa stopovala, poď so mnou, idem do Brna.
Jarka mi hovorila ako stopovala v mladosti po krajine. Pekné zážitky. Hovoril som jej, čo všetko sme prežili za šesť týždňov stopovania. Pýtala sa prečo to robím. Baví ma to, mám rád cestovanie, ľudí a život. Taký ako skutočne je. Nie len moju „bublinu“. Cítim sa slobodný. Veľmi pekný rozhovor o zmysle stopovania a neskôr aj o zmysle života. Pri tejto šoférke som sa cítil veľmi dobre. Po ceste volá Palo, že je niekde pri Brne na OMV pumpe Avion. Jarka bola ochotná ísť poňho. O pár kilometrov sa dvaja nerozluční stopári konečne stretávajú. Neveril som tomu, že dnes sa ešte uvidíme. Palo mal tiež zaujímavé spoje, kamionista mu navaril sviečkovú, potom šiel na nejakom drahšom podnikateľskom aute smerom až do Bystrice, vyskočil však v Brne. Pekne, že sme sa takto stretli. Taký som bol rád, že som zabudol moju čiapku a mapu v aute, čo už, hádam z nej budú mať radosť aspoň. Na pumpe sme spontánne oslovili jedného kamionistu, čo šiel okolo, či nejde na pivo. Krčmu sme nenašli, sedíme na odpočívadle a rozoberáme konečne pri českom pive, naše zážitky s ciest. Smial sa na nás, že vy ste blázni. Sme, nepopierame to. Po rýchle večeri musíme nájsť miesto na kemping. Kráčame cez pole, psy naokolo dosť štekajú. Ako rozkladáme stan, zrazu sa k nám blížia dve svetlá. Auto. Jaj. Len nie policajti. Poľovníci sa nás pýtajú, čo tu chceme. Nič, sme študenti, ideme domov s Paríža a nemáme kde spať, tak kempujeme. Ok, keď vám to nevadí môžete. Dobré Čechy...
20. Deň
Na raňajky dojedáme posledné párky. Okolo desiatej začíname stopovať naspäť na Brno, chceli sme ísť pozrieť Valtice a Lednice pri Břeclave. Po hodinke nás to prestalo baviť. Otáčame smer na Slovensko, pôjdeme sa kúpať niekde v našej rodnej krajine. Zastavilo nové Audi, podnikateľ nás berie do Uherského Hradišta. Palo s ním opäť raz rozoberal reklamu a marketing.
V Hradišti sme skončili na rýchlostnej ceste. Je veľmi horúco, auta nezastavujú. Po troch hodinách zúfalého stopu (inde nebolo miesto, samý obchvat), sme sa rozhodli ísť pešo asi 20 kilometrov do Uherského Brodu. Snáď sa niekto po ceste zľutuje. Horúco je, voda je teplá a míňa sa. V diaľke, po pár kilometroch kráčania, stojí auto. Už som myslel, že je to fatamorgána. Nebola. Mladý chalan sa vracal z práce. Ako dobre. Za pár minút sme predsa len boli v Brode. Stojíme na ceste priamo na Trenčín. Palo šiel do poľa odtrhnúť slnečnicu, nech je počas stopovania čo jesť. Ani to dlho netrvalo a zastavilo auto. Obchodník s papierom nás berie až za Trenčín. Po dnešnom dlhom čakaní je to veľmi dobre. Domov sa blíži. Už sme len pár kilometrov od Partizánskeho. V poslednej dedine nás berie pani na dodávke, ide do Nitry, nám stačí aj tých pár kilometrov.
Prišli sme úspešne domov. Sme unavení ale šťastní. Palo ostal ešte dva dni u mňa doma. Za 20 dní sme prešli okolo 5000 kilometrov autostopom, nachodili sme sa kvalitne pár desiatok až stoviek, navštívili 8 krajín, 15 miest, na 41 stopov obehli kúsok Európy. Ďakujeme naším blízkym a priateľom, čo nás podporovali a držali nám palce. Vďaka každému dobrému a ochotnému človeku, ktorý nám pomohol, odviezol, ukázal cestu, ubytoval nás, pozval nás na pivo, každému koho sme mali možnosť spoznať cez couchsurfing.
Ďalšia skvelá akcia za nami.
Vtedy na Západe
The End
Dominik Dzian & Pavol Šaffo
stopári
