V boxe číslo jedna rodí mamička, ocko je za ňou, bledý, vystrašený, mierne to nezvláda ale drží sa. Všetko prebieha ako má, hladko, v poriadku. Dievčatko je po dlhom maratóne konečne na svetle tohto sveta. Bábätko berú na ošetrenie. Ocko drží mamičku za ruku, niečo jej šepká. Zatiaľ, čo maličkú ošetrujú, idem sa pozrieť do boxu číslo dva, kde je ďalšia mamička, neviem či len na vyšetrenie alebo už na pôrod. Bruško má už celkom veľké. Doktor sa oblieka do plášťa. Tak asi sa pôjde rodiť. Prinesú ultrazvuk. Oblieka sa aj ďalšia doktorka. Asi to bude amniocentéza (odber plodovej vody), podľa toho aké nástroje si chystajú. Medzitým už do boxu číslo jedna doniesli malú Lauru. Keď ocko, veľký mocný chlap, drží v rukách svoje druhorodené dieťa nedokáže skrývať dojatie a po tvári sa mu kotúľajú slzy. Lauru si potom mamina zoberie na seba, privinie si ju a usmieva sa. Toľký kopec radosti v trojitom objatí a dojatí. Normálne aj desať medikov sa potešilo, keď to videlo. Tak sme boli vonku naradostení. V boxe číslo dva medzitým prebehla amniocentéza. Lekár ešte v plášti prišiel za nami. Ukazuje mi striekačku s ihlou. Skalená plodová voda, ozvy nie sú, mŕtvy plod. Vrátil sa k mamke. Vaše dieťatko, bohužiaľ, už nežije, je mi to ľúto. Aj tu je veľa sĺz. Škoda, že s iným podtónom. Mamička leží na posteli. Díva sa do stropu, veľmi plače a vzlyká. Lekári a sestry sú zamrznutí a mĺkvi. Nikto nehovorí. Všetci sú vážni. Mladá mamička sa posadí. Lekár, od ktorého by som to nikdy nečakal, empaticky pohladí mamičku po ramene so slovami útechy. Ešte viac sa matka rozplače a chytá si bruško. Hladká svoje nenarodené dieťatko a krúti hlavou. My stojíme zamrznutí na chodbe a len s nemým úžasom sledujeme paradox života. Toľko veľa zmiešaných emócii pohne s každým.Dva nové životy, dve rôzne cesty...Aj tu prichádzajú na svet malé radostné ratolesti pre svojich rodičov...Hoci sa „rodia“ aj malí anjeli pre nebo...Je tu Niekto, kto má pravo vziať aj darovať (?!)...
