Taxikari sa o nas biju. Vyberame si, ako inak, najlacnejsieho. Neverime vlastnym ociam, co stvara na cestach. Nahana sa s dalsim taxikarom, predbiehaju sa, blokuju navzajom, chvilu plyn naplno, vzapati sa auto pohybuje smykom do boku. Minaju sa velmi tesne, divim sa, ze sa este nezrazili. Citim sa ako v dakej pocitacovej hre. Vodic sa naramne bavi, po chvili, po prekonani prvotneho rozcarovania, aj my s nim :-) Bezpecne prichadzame na hotel, ktory napadne pripomina vaznicu. Izba mala, ibaze nenormalne hlucna. Nevadi, to je Peshawar.
Peshawar, mesto na SZ Pakistanu, nedaleko Afganskych hranic, je zname ako mesto paserakov. Poculi sme o nom mnoho, ako: "je to konzervativne mesto, je depresivne, plne paserakov a talibancov, netreba sa tam dlho zdrziavat, ale treba ho zazit." Tak presne to mame v plane.
Prechadzame sa vecernymi ulicami. Atmosfera je tu ozaj zvlastna. Taka pochmurna. Vsetko je sede, nad mestom kopec smogu, na uliciach kopec prachu. Prichadzame na zeleznicnu stanicu, chceme si kupit listky na zajtra. Je to tu mrtve, ani cloviecika. Prisli sme v case zapadu slnka - teda cas modlitieb a jedenia. Obzerame si pristaveny vlak, hemzi sa to v nom zivotom - prevazne svabmi. Zeby sme sli radsej busom? :-) Tulame sa dalej, tentokrat rusnejsimi ulickami, mesto oziva. Davame si vinikajuci kebab, davame sa do reci s miestnym chalanom, velmi otvoreny, mily, dava nam na seba kontakt, nuka sa, ze nas povodi po meste. Nie je to tu az take strasne :-) Na to, ake info sme o tomto meste mali sa tu citim pomerne bezpecne.
Dalsi den chceme navstivit bazar, nedaleko Peshawaru, kde sa otvorene predavaju drogy a zbrane. Po informaciach, ze do casti, kde sa tak deje, turistov uz nepustaju, ostavame v bazare v meste. V jednom nase informacne zdroje o tomto meste neklamali, ramadan tu beru velmi vazne. Jedlo pocas dna nachadzame po dlhej dobe len v jedinom hoteli v meste. Prechadzame sa bazarom, slnko pali, je horuco. Dovolime si na verejnosti napit sa vody, odozva nenechala na seba dlho cakat. Vzapati je pri nas rozhorceny chlapik, ktory nam vysvetluje, ze je ramadan a teda pit mozme az po zotmeni. Darmo mu budeme vysvetlovat, ze my nie sme moslimovia... Velkym prekvapenim pre mna je, ze v Peshaware zije pomerne vela krestanskych rodin (asi 5000). Su tu krestanske skoly ako aj kostoly. Jeden sme navstivili, konecne po dlhom case v kostole...
Prichadzame na autobusovu stanicu so zamerom nastupit na autobus do Quety. Do autobusov tymto smerom, podla nasich informacii, turistov nepustaju, lebo cesta vedie popri Afganskych hraniciach cez oblasti, kde ziju talibanci. Napriek tomu vzapati po nasom prichode na stanicu naskakujeme na autobus, ktory je uz v pohybe, smer Queta. Nevieme kadial ide, nevieme, ako dlho to bude trvat. Ale ak nas vzali, asi je to v pohode, no nie? Podla slnka a podla znaciek pri ceste zistujeme, kadial ideme - nie popri Afganskej hranici, ideme naokolo. Udivuje ma, ze pakistanska armada, do ktorej idu neskutocne peniaze, nedokaze zabezpecit par povstaleckych oblasti, cez ktore ide spominana cesta.
Najskor sa autobus ruti po dialnici europskeho standardu, neskor vsak odbacame na bocne cesty a takymi sa trmacame celu noc. Sofer sa riadi pravidlom "vacsi ma prednost" a jazdi neskutocne neohjladuplne. Ak predbieha a oproti nieco ide, tak proste trubi a basta.. Ved nech sa ten druhy niekam uhne. Cestou vidime viecero naburanych malych aut, jedno v priekope pri ceste - necudujem sa. Vrcholom ignorancie ostatnych ucastnikov premavky je, ked nakladiak pred nami predbieha pomale vozidlo, oproti mu ide kamion, no nas sofer miesto toho, aby mu dal priestor sa vratit sa do svojho pruhu sa natlacil vedla neho. Vysledkom bolo, ze nakladiak aj oproti iduci kamion museli skoro az zastavit...
Zastavujeme az na vecernu modlitbu a po nej nasledujucu, dlho ocakavanu, veceru - chapati (tenucky chlieb) so stavou z masa. "Preco musime cestovat prave pocas Ramadanu?!", pytame sa sami seba. Trocha komicky, trocha tragicky mi pripada rozhorcenie jedneho z Pakistancov nad tym, ze Jani cika po stojacky (vsetci Pakistanci tuto potrebu vykonavaju po cupiacky). Prikazuje mu cupnut si. Musim zadrziavat smiech... Vseobecne, v autobuse su velmi divni typci. Ved kto iny by jazdil do Quetty? :-)
Po dlhej, vycerpavajucej 26 hodinovej jazde prichadzame do Quetty - pustneho mesta plneho povstalcov. Zadky nas bolia, najradsej by sme si dali rest, ale v tomto meste sa to vraj fakt neoplati. V Peshaware nam mladik odporucil ist radsej cez Afganistan, ako cez Quettu. Rozhodne sa tu nechceme zdrziavat a tak berieme najblizsi bus na hranice - dalsich 17 hodin sedenia na zadkoch - aaaaau. Tato cast Pakistanu je rozhodne ina nez to, co sme doteraz videli. Nikto tu nehovori anglicky, ludia nie su zdaleka taki mili, citime sa divne. Tesime sa na Iran. Po dalsej noci stravenej v buse a par hodinach cakania prechadzame hranice do Iranu. Sme plni dojmov z Pakistanu, plni ocakavani - co nam prinesie Iran?
http://picasaweb.google.com/jskotta/Pakistan2008PeshawarTaftan
