|
Pohľad do obce zo smeru od diaľnice |
Prvá písomná zmienka o dedine pochádza z roku 1245, kde je v dokumentoch spomínaná pod názvom Wyfflaw. Z dokumentov ďalej vyplýva, že táto obec bola pripojená k Voderadom a stala sa neskoršou základňou pre rozmach jej obyvateľstva, ktoré sa tu začalo usadzovať. Svedčí o tom fakt, že dodnes je táto dedina filiálkou Voderadov.
|
Rímskokatlícky kostol sv. Jozefa |
V kostole sa slúžia omše iba v pondelok, utorok a v nedeľu. Nie preto, žeby vyzeral škaredo a miestni obyvatelia ho chcú vidieť z vnútra čo najmenejkrát, ani preto, že je dedina vzdialená od civilizácie na mnoho kilometrov. Je to práve z dôvodu postavenia kostola.
Kostol sv. Jozefa začal svoju históriu písať v roku 1796. Odjakživa to bol filiálny kostol, ktorý slúžil miestnym - vo väčšine slovenským - veriacim. Boli však časy, keď ste tu dávno mohli zhliadnuť obyvateľstvo maďarské (1910), nikdy však toto etnikum netvorilo väčšinu.
Kostol mal dlhšiu dobu iba jednu loď, až koncom 90. rokov 20. storočia k nemu pristavali ďalšie dve. Prístavba a renovácia sa uskutočnila z darov veriacich a dokončená bola Roku Pána 22. septembra 1996. Stavbu vtedy posväcoval páter Vít Bohumil Tajovský.
|
Pohľad na lode Kostola sv. Jozefa |
|
Kríž Gura Kragtsowitsa |
Na cintoríne ešte chvíľu ostaneme. Nachádza sa tu totiž ojedinelá pamiatka (z jazykového hľadiska). Je to kríž, ale nie hocijaký! Kríž z roku 1807, teda zo začiatku 19. storočia, kedy v Hornom Uhorsku fičala slovakizovaná čeština a bernolákovčina, ktorú používal prostý ľud. Stopy po nej sa nachádzajú práve tu - na cintoríne v Slovenskej Novej Vsi - na jednom z krížov. Nájdete ho jednoducho, netreba ho dlho hľadať. Je atypicky nasmerovaný - kolmo na hrob neznámeho nebožtíka!
Aj keď som fotografiu zmenšil, určite vidíte, že sa pod krížom čosi mihá. Sú to písmená, ktoré napísal Juraj Krajčovič - pravdepodobný obyvateľ Slovenskej Novej Vsi: „Tuto Statiu dal Wilomit kecti a chwale Božeg Guro Kragtsowits 1807."
Ake zwlasstne! Máte pravdu. Teraz tú vetu skúste prečítať ešte raz, len všade, kde je písmeno g, prečítajte j. To už znie inak, však? Aby ste mi verili, že si nevymýšľam, tu je zväčšenina nápisu na kríži.
|
Vo väčších obciach a mestách bývajú pomníky, ktoré ľud stavia pri príležitosti výročia rôznych udalostí alebo jednoducho len kvôli spomienke na určité osoby (takým prípadom sú aj pomníky zosnulým na cintorínoch). Niekde sú pomníky pompézne, s väčším počtom mien, inde menšie a niekde ľuďom stačil na vyjadrenie vďaky aj malý priestor.
|
Ilustrácia pod pomníkom |
Veľmi zaujímavo stavbu pomníka poňali obyvatelia miestnej dediny.
|
Ukážka písma na pomníku |
Podľa neho možno usudzovať, že v časoch desať rokov po vzniku Československa, bola Slovenská Nová Ves chudobnou slovenskou obcou. V iných mestách a dedinách bývajú pomníky pompéznejšie - písmená zlatým perom písané - a kadejako okrášlené. V tejto dedine zjavne na také čosi možno mali odvahu, ale nemali peniaze, a tak si radšej povedali, že v jednoduchosti je krása. Na druhej strane však výstižnejšiu pamiatku pozostalých na obete prvej svetovej vojny[1] v podobe malého kríža, na ktorom visí umučený Ježiš Kristus, som v žiadnych väčších mestách nevidel.
„Jubilejný pomník 10. výročia jestvovania ČSR 1918 - 1928 na pamiatku vo svetovéj válke padlým 1914 - 1918 postavili občania Slovenskej Novej Vsi."
Takto znie nápis pod obrázkom, na ktorom ranený vojak ľutuje svojho kolegu, ktorého Pán volá do nebeskej vlasti.
|
Pamätník padlým vojakom v prvej svetovej vojne |
Druhým historickým artefaktom v obci je spomínaná socha pastiera s ovcami. Jeho autorom je manželská dvojica z dediny, istý J. Rakús a jeho manželka Mária, rodená Kiselica.
|
Socha modliaceho sa pastiera[2] |
Stojí od roku 1873 a nájdete ho tu aj dnes vo vynikajúcom stave, hneď vedľa pamätníka padlým vojakom vo vojne. Veru, treba povedať, že miestni obyvatelia sa o svoje pamiatky naozaj starajú.
Výnimkou je azda len prícestný kríž schovaný kdesi v kroví zo smeru od Veľkého Grobu - pri stĺpe elektrického vedenia. Podľa slov dotyčnej je od kostola vzdialený na zhruba 70 krokov.
Teraz neviem, či myslela tie moje normálne alebo také, pri ktorých som zvykol pri futbale merať vzdialenosť od bránky k bielemu bodu, z ktorého sme na školáku zvykli kopávať jedenástky. Vtedy sme jedenásť krokov počítali nie normálnymi krokmi, ale nohy sme ukladali tesne za seba.
Aj keď som pravdupovediac vzdialenosť od kostola ku krížu nekrokoval, môžem povedať, že ten stĺp je celkom dobrý orientačný bod. Je ho totiž vidno aj od sochy v areáli cintorína.
|
Prícestný kríž |
Prišiel som teda k nemu a vidím, naozaj historickú pamiatku. Chodil som okolo nej so snahou nájsť aspoň jeden rok, ktorý by odkazoval na jeho výstavbu, ale snaha bola márna - nikde nič nebolo. Tak mi zostávalo len rozmýšľať prečo stojí práve tu.
Rozmýšľal som; veď ľudia zvykli stavať kríže z vďaky Bohu za úrodu, ktorá sa im urodila na okolitých poliach patriacich chotáru obcí. Kríž, hoci stál pri ceste, určite ho postavili práve z tohto dôvodu. Neviem si totiž iný ani predstaviť (samozrejme, že príležitostí na stavanie takýchto krížov bolo habadej (chvála, prosba, ...), ale tento bol z nich najpravdepodobnejší). Aj keď si to myslím iba ja, nehistorik.
Vrátil som sa teda ku kostolu a pokračoval po hlavnej ceste smerom k ihrisku. V hlave mi znela výstraha dedinčanky „... a nezabudnite na nášho Janka..." a hnaný zvedavosťou o akého Janka ide, som sa ponáhľal naň. ...a vidím: takú istú sochu ako v mnohých iných dedinách, avšak, s jedným rozdielom. Táto bola vyslovene raritou. Hneď som vedel prečo sú miestni obyvatelia na svojho Janka takí hrdí.
|
Tam, kde aj svätci „pozerajú" na futbal... |
[1] Na pamätníku sú vyryté nasledujúce mená (uvádzané v pôvodnom prepise v abecednom poradí, v zátvorke je uvedená hodnosť):
Baran František (vojak), Benkovský Ján (vojak), Benkovský Štefan (vojak), Bilčík František (vojak), Bilčík Ján (vojak).
Frunko Jozef (vojak).
Horváth Alojz (desiatnik).
Ivančík Jozef (vojak).
Jankovič Gabriel (vojak).
Kaventa Jakub (vojak), Kovačič Jozef (vojak), Krajčovič Teodor (vojak), Kramár Jozef (vojak), Kurtanský Jozef (vojak).
Milošovič Jozef (četník).
Petrovič Jozef (vojak).
Rakús Štefan (vojak), Repáš Michal (vojak).
Sedlák Dominik (vojak), Sedlák Štefan (vojak).
Šarlay Ľudovít (vojak).
Ujlaky Ján (slobodný).
[2] „Túto staciu dali vistavit J. Rakús z manželku Máriu, rod. Kiselica v r. 1873."
[3] Šimončič J. a kol.: Dejiny Trnavy. OBZOR. Bratislava. 1988.; Z dejín rímskokatolíckej farnosti sv. Michala archanjela v Cíferi. 2008.; Dzurjanin Z.: Z rozprávania o obci Slovenská Nová Ves. 2009.; Dzurjanin Z.: Ilustrácie v článku. 2009.
