Prvá písomná zmienka o obci (po maďarsky Pusztapát) pochádza z roku 1243 a v miestnych dokumentoch sa spomína pod názvom Path[1]. Dedinka leží na pravom brehu rieky Gidry, len pár metrov od hlavného automobilového ťahu na východ republiky - diaľnice D1. Ruch, ktorý sa šíri z nej však tunajším obyvateľom vobec neprekáža; mŕtvym Slovanom, pochovaným na neďalekom slovanskom pohrebisku z obdobia 8. storočia, už sotva.
|
Erb obce Pác |
Ešte „donedávna" (1. polovica 4. storočia) ste mohli v tejto obci nájsť areál rímskej stanice, dnes sú tu len pozostatky murovaných základov kasární s veliteľskou budovou a zvyšky palisádového opevnenia s priekopou a studňou. Okrem miesta pochovávania Slovanov sa v tejto lokalite objavili doklady osídlenia z doby sťahovania národov (5. storočie) a slovanské osady z 8. - 9. storočia.
Dnes je táto malá osada súčasťou Cífera, ku ktorému sa pričlenila v roku 1974 spoločne s obcou Jarná. Veď napokon, nachádza sa asi 2 kilometre južne od tejto obce, tak prečo by mala ostať samostatná? Nasledovala teda výzvu Antona Bernoláka a „... pripojila sa tam k tomu dubisku". Kedysi dávno však patrila Bratislavskému hradu, a až potom pánom v Cíferi.
|
Rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla v obci Pác |
Pozoruhodnosťou obce je okrem spomínaného slovanského pohrebiska kostol. Zasvätený je dvom apoštolom - sv. Petrovi a sv. Pavlovi. Títo dvaja Ježišovi učeníci však majú v obci aj inú dôležitú funkciu, a to funkciu reprezentačnú. Nachádzajú sa totiž na dedinskom erbe a pečati aj so svojimi typickými znakmi, kľúčom a mečom.
|
Pohľad na kostol zo smeru |
Možno si vravíte, to je ale škaredé! Pýtate sa samých seba, prečo je ten kostol taký fľakatý? Tak fľakatý nie je a škaredý teda už vôbec nie! Len ho v roku 1764 postavili zo zrúcanín predchádzajúceho barokového kostola, ktorý stál na jeho mieste. Dnes ma románsku podobu a pozostáva z dvoch lodí.
Tesne pri protipovodňovom múri stojí starý, no zachovaný kríž. Dal ho postaviť miestny občan Štefan Morvay so svojou manželkou Kristínou. Svoj odkaz o nádeji v Ježišovi Kristovi nasledujúcim generáciám Pustopatčanov zanechali v niekoľkých riadkoch v dolnej časti pod krížom: „Na Kriš Krista obrat oči keď tve srece bolest tlači. Tam najdeš poteseni krestane zarmučeni. Tento strom ludskeho spasena znabožneho umislu postavit dal občan Pustopacki Štefan Morvay ze svoju manželku Hristinu rodenu Orlicki 1905." Z úcty k predkom ho v roku 2008 zrenovovali ich potomkovia - Mária a Ervín Priekopoví.
|
Drevo spasenia človeka |
V blízkom okolí exteriéru kostola (za múrmi) sa pri nevysokom a úzkom vchode, kde treba radšej skloniť hlavu, aby nedošlo k úrazu, nachádza mapa bývalej Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy so zoznamom nových kostolov, ktoré v tejto arcidiecéze pribudli po roku 1989. Jeho súčasťou je aj zoznam národných kultúrnych pamiatok na území tejto arcidiecézy.
|
|
Poslednou štáciou v dedine je prícestný kríž, ktorý sa nachádza pri vstupe do dediny z južnej strany (zo smeru od diaľnice). Kríž je výsledkom kolektívnej práce. Jeho autorom sú občania dediny, ktorí ho postavili v roku 1891. Svoj dôvod výstavby prícestného kríža zhrnuli do nasledovnej vety: „Z nábožného úmislu na česť ukrižovaného spasiteľa Ježiša Krista tento kríž dali vystaviť občania v Pusta Pát 1891."
Ak by ste chceli navštíviť pohrebisko alebo pokochať sa archeologickými nálezmi, dobre si všimnite fotografiu prícestneho kríža. Za ním totiž po moste cez rieku Gidru vedie cesta na inkriminované miesta našej slovanskej minulosti.
[1] Šimončič J. a kol.: Dejiny Trnavy. OBZOR. Bratislava. 1988.
[2] Adamec V., Jedličková N.: Turistický lexikon: Slovensko. Slovenské telovýchovné vydavateľstvo Šport. Martin. 1991.;Šimončič J. a kol.: Dejiny Trnavy. OBZOR. Bratislava. 1988.; Dzurjanin Z.: Ilustrácie v článku. 2009.
