Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1241 a v dokumentoch sa spomína ako Wedered. Leží na území Trnavskej pahorkatiny v údolí rieky Gidra a Ronava medzi obcami Slovenská Nová Ves a Pavlice, južne od diaľnice D1. Na okolitých poliach sa od nepamäti obrába najúrodnejšia pôda - v minulosti aj Keltami, Rimanmi či Slovanmi, ba oveľa skoršie príduvšími kmeňmi, ktoré žili v tejto oblasti.
Najstaršie stopy ľudskej činnosti sa našli na brehoch Ronavy a pochádzali z mladšej doby kamennej. Sú svedectvom o približne 7000 rokov starej existencii osídlenia a poľnohospodárskej činnosti v tejto oblasti. Odvtedy bolo širšie okolie Voderád viackrát osídľované.
Kaštieľ vo Voderadoch |
Dominantou dediny je kaštieľ (jeho maketa je aj v novom erbe obce) - sídlo rodiny grófa Františka Zichyho, ktorý bol zemepánom obce v 18. storočí. Napriek tomu, že je národnou kultúrnou pamiatkou, dodnes táto neskorobaroková stavba chátra, hoci ju v roku 1860 zrekonštruovali a prestavali v empírovom štýle. V roku 1872 tu založili slovenskú knižnicu za podpory Jozefa Karola Viktorína (1822 - 1894) a Františka Augustína Urbánka (1842 - 1919). V súčastnosti tieto priestory slúžia združenej poľnohospodárskej škole.
Súčasťou kaštieľa je aj park, ktorý poznáme mnohí už len z rozprávania. Podpísal sa aj na ňom zub času a nezáujem o jeho udržiavanie. Snáď sa raz splní sen Voderadčanov, ktorí sa zasadzujú o kompletnú revitalizáciu parku v štýle, v akom bol pôvodne navrhnutý.
Kríž v parku |
Okrem rodnej obce akademického sochára a rezbára Jána Koniareka je táto obec aj miestom pôsobenia redaktora a publicistu Andreja Kubinu (1844 - 1900), ktorý v miestnej fare pôsobil v rokoch 1871 - 1876. Od 3. januára 1991 - pri príležitosti 120. výročia jeho príchodu do Voderadov a zároveň 750. výročia obce, mu miestni obyvatelia odhalili pamätnú tabuľu, ktorú nájdete na múre fary.
Pamätná tabuľa Andrejovi Kubinovi |
V maličkom areáli medzi Kostolom sv. Andreja apoštola a farou sa nachádza lurdská
Rímskokatolícky kostol sv. Andreja apoštola |
jaskyňa. Postavili ju farníci v roku 1995 a nechali si ju posvätiť emeritným biskupom trnavskej arcidiecézy Dominikom Tóthom na sviatok Krista Kráľa. Doska za mrežami jaskyne, zakrytá čečinou z ihličnatých stromov a dvoma vázami, o tom nesie svedectvo do dnešných dní.
Kostol sv. Andreja v dedine je postavený v románskom štýle v roku 1674. Jeho steny skráľšuje niekoľko nápisov v latinskom jazyku (nad vchodovými dverami): „Extructea sae Destho Mas. barania ireli qui at que sue finis poste ritatis obit. 1674 die 14 mart." či nápis[1] na Piete, ktorá sa nachádza na pravej stene exteriéru kostola (vidno ju na fotografii). Súčasťou tejto Piety z roku 1772 je okrem tradičného vyobrazenia piety aj sv. Rozália v hrobe - patrónka moru a cholery a tiež talianskeho mesta Palermo.
|
Pomník padlým v prvej svetovej vojne |
V blízkosti kostola sa nachádza pamätník padlým vojakom v prvej svetovej vojne [ 2 ]. Architektonicky je podobný pamätníku padlým tejto vojny v obci Slovenská Nová Ves, tu sú však mená padlých vytesané do kameňa. Nad nimi je nápis „Na pamiatku padnutých Vojakov voderadských vo svetovej vojne 1914 - 1918. Bože prijmi ich na milost. Venovali Štefan Barčák a manželka Katerina rodena Ptisk. - Daj im bože slávu Večnú." Stavbu pamätníka financovala rodina Barčákovcov a staviteľom bol R. Pospíšil. Pamätník bol postavený v deviatom roku trvania Československa.
Pri oboch prístupových cestách vedúcich do dediny stoja sochy (Božia muka; socha Panny Márie pred kaštieľom). V smere do dediny od Slovenskej Novej Vsi na križovatke ciest Cífer - Trnava - Pusté Úľany je to Socha bičovaného Krista z roku 1800, ktorá bola postupne rekonštruovaná v 100 ročných intervaloch (1900 a 2000); na východe z dediny je to socha sv. Jána Nepomuckého a tesne pred vstupom do dediny stojí v poli Božia muka.
[1] „O vos omnes qui transitis per viam attendite, et videte si est dolor, sicut dolor meus trenorum. S. Rosalia, ora pro nobis."
[2] Na pamätníku sú vyryté nasledujúce mená (uvádzané v pôvodnom prepise v abecednom poradí, v zátvorke je uvedená hodnosť):
Barčák Ambróz (Vojin).
Nižnanský Michal (Četar).
Sedlák Štefan (Vojin).
[3] Šimončič J. a kol.: Dejiny Trnavy. OBZOR. Bratislava. 1988.; Oficiálna stránka obce Voderady.; Dzurjanin Z.: Ilustrácie k článku. 2009.
