Táto malá tichá dedinka ležiaca v Trnavskej pahorkatine vzdialená 2 - 3 kilometre juhozápadne od Trnavy, začala svoje dejiny písať v roku 1270. Prvá písomná zmienka ju spomína pod názvom Gerenche, Hrnczarowcze alebo po maďarsky - Gerencsér. Už vtedy obec patrila slobodnému kráľovskému mestu Trnave[2] a už vtedy mohli Parnovskohrčiarovčania užívať vinice na cudzích majetkoch. Pravdepodobne v čase výpravy českého kráľa Přemysla Otakara II. na Uhorsko v roku 1271, keď do jeho rúk padla aj Trnava, dedinu do daru dostal jeho komorník Artléb. Po jeho smrti však prešla pod správu uhorského kráľa Štefana V., ktorý ju daroval magistrovi Kiliánovi[3]. Nemožno presne určiť dokedy magister Kilián obec vlastnil; listina Štefana V. z roku 1270 o poplatkoch za užívanie viníc na cudzích majetkoch, ktorú potvrdil uhorský kráľ Ondrej III. v roku 1291 prezrádza, že Hrnčiarovce nad Parnou už vtedy patrili Trnave.
Archeologický výskum potvrdil, že v Hrnčiarovciach existovalo staré osídlenie spojené s hrnčiarstvom[4]. Názov osady teda pochádza z remesla, ktoré tu bolo rozvinuté. Obec sa neskôr stala známou pestovaním kapusty (aj kyslej), ktorú od obchodníkov na trhu v Trnave kupovali najmä obyvatelia Dolian, Ružindola a Častej. Okrem kapusty to boli aj uhorky, rajčiny a koreňové komodity, ktoré si ale dopestovávli pre vlastnú potrebu.
V roku 1649 získala Trnava právo vyberať na hrnčiarovskom moste mýto. Z tohto dôvodu postavila na konci dediny hostinec, ktorý bol zároveň mýtnou stanicou. Okrem toho bola v dedine vďaka výhodnej polohe pri hlavnej ceste zriadená v roku 1558 aj poštová stanica. (Do Trnavy bola poštová stanica presťahovaná po takmer 200 rokoch (v roku 1731) na príkaz cisára Karola VI..)
|
Kríž, jaseň a dub, |
Jednou z najvýznamnejších historických udalostí v dejinách obce bola tzv. Trnavská bitka (tiež Vianočná bitka), ktorá sa odohrala na katastrálnom území obce 26. decembra 1704. Vtedy sa na poliach na brehu potoka Parná počas najväčšieho povstania proti Habsburgovcom v dejinách Uhorska stretli povstalecké oddiely Františka II. Rákocziho a cisárske vojská.
Zo začiatku toto povstanie podporovalo mnoho poddaných, ktorí verili v zlepšenie ich životných podmienok. Na bojovom poli pri Hrnčiarovciach za Františka Rákocziho bojovalo 12 000 jazdcov, 7800 pešiakov a používali 6 diel. Bola to len polovica jeho vojska, lebo zvyšná časť obliehala pevnosť v Leopoldove. Cisárske vojská mali v tejto bitke približne rovnaký počet bojovníkov, ale mali až 19 diel. Týmto vojskám velil generál Heister.
V deň bitky husto snežilo a na bojisku bola zlá viditeľnosť. V prvej polovici boja mali jasnú prevahu Rákocziho oddiely (nazývaní aj kuruci) a cisárskemu vojsku hrozila porážka. Neskôr však generál Heister spozoroval medzeru v kuruckej frontovej línii. Podarilo sa mu obkľúčiť jeden z ich práporov, ktorý vytýčil bielu vlajku a vzdal sa. Následne jeho vodca zradil Rákocziho a po boku cisárskych plukov začal útočiť na vlastných kuruckých spolubojovníkov. To rozhodlo o osude boja. Kuruci sa dali na ústup a cisárske vojská zvíťazili. Z dvoch tisíc vojakov, ktorí padli v tejto bitke, bolo približne dvesto mŕtvych kurucov pochovaných na poli vedľa potoka Parná. Na ich pamiatku boli pri ceste k hrnčiarovskému mlynu postavené tri drevené kríže. O sto rokov neskôr (v roku 1806) tu bol postavený kamenný kríž a posadené dva stromy - jaseň a dub. Stoja tam dodnes.
|
Rímskokatolícky Kostol. sv. Martina biskupa z Tours |
|
Pohľad na Kostol sv. Martina z cintorína |
Dodnes stojí aj dedinský kostol sv. Martina biskupa z Tours. Táto jednoloďová gotická sakrálna stavba (aj keď pôvodnú gotickú podobu si dodnes zachovalo len sanktuárium, zvyšok je zbarokizovaný) bola postavená na základe nariadenia uhorského kráľa Ondreja II. pravdepodobne v roku 1215. Jej exteriérovou zaujímavosťou je veža kostola, zvlášť umiestnenie dvoch súbežných malých okienok asi v strede výšky veže a tiež zahrotenie veže, ktoré tvorí murovaný hlavný ihlan obklopený štyrmi vežičkami[5].
Pri rekonštrukčných prácach na kostole v roku 1989 bola pod ním nájdená a množstvo veľmi starých hrobov.
Ak ste ešte nevideli kostol, v ktorom by miesto obrazu na hlavnom oltári bola socha, príďťe sa pozrieť, napríklad aj do Hrnčiaroviec. Interiéru stavby totiž dominuje socha sv. Martina biskupa v nadživotnej veľkosti. Okrem nej je v kostole osem sôch svätcov: sv. Metod, sv. Štefan, sv. Imrich a sv. Alžbeta Uhorská (dcéra údajného zakladateľa kostola).
Na pravom bočnom oltári, zasvätenom Božskému Srdcu Ježišovmu, sú okrem tejto sochy, zvečnené zvyšné štyri sochy - sv. Šebastián, sv. Augustín, sv. Mikuláš a sv. Roch. Ľavý je zasvätený Sedembolestnej Panne Márii, v jeho útrobách sa nachádza socha Piety.
|
Pamätník Osloboditeľom |
Aby ste našli miestnu faru, nemusíte chodiť ďaleko. Ako v každej správnej dedine, aj tu sa spomínaný objekt nachádza v blízkosti kostola, a to hneď naproti. Na jednom z jeho múrov je umiestnená pamätná tabuľa dvom farárom - Jánovi Zbrankovičovi (1791 - 1824) a Štefanovi Nemečkayovi (1824 - 1843). Prvý bol členom Slovenského učeného tovarišstva a kultúrnym a národným dejateľom, druhý literát, bernolákovec a prepošt trnavskej kapituly. Tabuľu im venovali miestni občania v roku 1998.
V čase sa však ešte nachvíľu presunieme do obdobia prvej a druhej svetovej vojny. Stopy o tom nádjeme na pamätníku padlým vo vojnách na hlavnej dedinskej ulici - Námestí sv. Martina.
Tu sa v miestnom parku nachádzajú dva pamätníky. Prvý, trocha skromnejší, odkazuje na oslobodenie obce sovietskou Červenou armádou a pripomína pre obec dôležitý dátum - 1. apríl 1945. Aká matka, taká Katka, zvykne sa vravieť. Mám tým na mysli skromnosť pamätníka a textu, ktorý ho zdobí: „Na pamiatku Osloboditeľom obce Hrnčiarovce ČA - 1. apríla 1945".
Evidentne možno povedať, áno, pamätník je skromný, ale o to viac si však miestni cenia porážku fašistického vojska.
O pár krokov ďalej nájdeme druhý pamätník. Občania jeho výstavbou vzadli hold padlým vojakom, ktorí položili svoje životy v prvej[6] a druhej svetovej vojne[7] a Slovenskom národnom povstaní[8] (účastníci SNP a československého odboja). Vďaku za slobodu jeho architekt odzrkadlil aj v súsoší ženy s dvoma deťmi (tu vo vojne totiž padli aj deti). Na vrchu tohto dedinského architektonického skvostu stojí salutujúci, národne uvedomelý, vojak. V dolnej časti pamätníka[9] (na doske) autor vtesal odkaz pre nás všetkých, pre celý slovenský národ, pre naše malé Slovensko: „Zastav sa, pútnik, pamätaj na našu obeť za národ a pokračuj, kde sme prestali my! Budúcnosť zhodnotí počiny naše i tvoje!"
|
Pamätník padlým vojakom v dvoch svetových vojnách |
Myslím si, že je to celkom pekný spôsob vyjadrenia pocty. To, že sú tam deti dve, som si však všimol až keď som si fotky z dediny pozeral doma. Občas sa mi totiž stáva, že si niektoré veci všimnem až neskôr, keď sa už nedajú s fotografie vymazať a ostali na nej naveky zvečnené. Aj tak dobre, veď sme od Boha dostali do vena krásnu krajinu a máme byť na čo hrdí.
[1] Dňa 28. novembra 1971 bola obec Hrnčiarovce nad Parnou pričlenená k mestu Trnava ako jeho miestna časť Hrnčiarovce (Trnava 4). Na základe referenda o odčlenení od mesta sa Hrnčiarovce nad Parnou takmer po 23 rokoch opätovne stali samostatnou obcou k 1. 2. 1994. Názov potoka Parná v názve obce figuruje od roku 1946.
[2] ŠOKA Trnava, MG Trnava, L 5, tiež Wenzel: CDAC, 8, str. 305 - 306. Údaj o tom, že Trnava dostala Hrnčiarovce do zálohu od Bela IV. roku 1267, je nespoľahlivý, lebo lebo listina hlásiaca sa do roku 1267 je novoveké falzum. Porov. Húščava A.: Najstaršie výsady mesta Trnavy. Bratislava. 1939, str. 18 - 29, 41 - 44.
[3] ŠOKA Trnava, MG Trnava, L 4.
[4] Šimončič J. a kol.: Dejiny Trnavy, Obzor, Bratislava, 1988.
[5] Tento murovaný špic časom zvetrával, a preto bol v roku 1992 pokrytý medenou krytinou. Zabránilo sa síce zvetrávaniu, ale bol narušený i pôvodný pôsobivý dojem starobylosti.
[6] Po bokoch sú na pamätníku sú vyryté nasledujúce mená (uvádzané v pôvodnom prepise v abecednom poradí):
Babic František (1896 - 1917), Bachratý František (1890 - 1914), Bajgar Jan (1891 - 1918), Bernadič František (1888 - 1914), Brimus Jozef (1883 - 1915).
Cifersky Jan (1893 - 1917), Cisar Jozef (1891 - 1918).
Dovičič František (1893 - 1914).
Gašparovič Cyril (1891 - 1918), Glassa Dominik (1881 - 1918).
Hajek Michal (1898 - 1917), Halada František (1884 - 1915), Halada Teodor (1882 - 1914), Hrašna František (1897 - 1916).
Klčovánsky Pavel (1887 - 1914), Koiš František (1892 - 1916), Koiš Jan (1873 - 1916), Krč Alexander (1889 - 1916).
Lehotay František (1897 - 1916), Lovas Jozef (1893 - 1915).
Mrva Jozef (1892 - 1916).
Novánsky Jozef (1892 - 1914).
Palenik Jan (1878 - 1918), Pastucha Jan (1888 - 1913).
Rosa Alojz (1896 - 1916).
Skalka Alojz (1895 - 1916).
Šarvajic Jozef (1895 - 1916), Ščevík Štefan (1888 - 1914).
Vávro Augustín (1886 - 1914), Viskupič Jakub (1887 - 1914), Viskupič Jozef (1893 - 1918), Vrbovský Dominik (1880 - 1918).
Zolvik Augustín (1898 - 1918), Zovik Jozef (1893 - 1914).
Žak Vitus (1897 - 1916).
[7] Na dolnej doske sú v dolnej časti vyryté nasledujúce mená (uvádzané v pôvodnom prepise v abecednom poradí):
Belica Imrich (1895 - 1947), Bernadič Vincent (1922 - 1944).
Fekete František (1936 - 1945).
Hrdina František (1938 - 1944), Hrdina Peter (1920 - 1944).
Kitta František (1933 - 1945), Kitta Jozef (1935 - 1945).
Marko Anton (1931 - 1947), Marko Štefan (1912 - 1947), Murčo Viliam (1913 - 1944).
Novanský Jozef (1926 - 1947).
Pažita Jozef (1920 - 1943), Pozdech František (1920 - 1944).
Stranovský Štefan (1936 - 1945).
Šarvajc Michal (1902 - 1945).
Zaoral Karol (1916 - 1944).
[8] Na dolnej doske sú v hornej časti vyryté nasledujúce mená (uvádzané v pôvodnom prepise v abecednom poradí):
Gubrický Pavol (1922 - 1945).
Magera Ladislav (1920 - 1945), Mrva Vít (1921 - 1945).
Peško Štefan (1922 - 1945), Pozdech Vít (1919 - 1945).
Šarmír František (1921 - 1945), Škreko Anton (1923 - 1944).
[9] Pod hlavou umučeného Ježiša Krista sú nasledujúce nápisy (citované doslovne): „Večnej pamiatke vo svetovej válke padlých a v cudzine pochovaných bratov venovali občania Hrnčiarovsky." a „Sláva večná našim otcom, bratom, ktorý svojou krvou otvorili bránu našej samostatnosti."
[10] Šimončič J. a kol.: Dejiny Trnavy. Obzor. Bratislava. 1988.; Novanský Š.: Dejiny farnosti Hrnčiarovce nad Parnou. Bratislava. 2001.; Oficiálna stránka obce Hrnčiarovce nad Parnou. 2007.
