Dosiaľ veľmi mnohí pestovatelia slovenského jazyka v Uhorsku mali horlivú a naozaj chvályhodnú túžbu, aby sa našiel aspoň len jeden človek spomedzi toľkých vo všetkých náukách veľmi zbehlých ľudí, ktorý by odložil na čas príliš vážne vedecké starosti a venoval pozornosť i vedecké snahy vypestovaniu panónskoslovanskému[1] pravopisu a výslovnosti a očisteniu od chýb, ktoré sa dostali do nášho jazyka z výslovnosti a pravopisu českého. Ale veru tieto horlivé a celkom oprávnené želania vyšli nazmar. Jedni nemali smelosti a trpezlivosti k namáhavej práci , druhých odradila od podujatia a začatia práce obtiažná a ešte neprekliesnená cesta. Niektorých odstrašila nežičlivosť a ohováranie niektorých protivných ľudí, s ktorými museli žiť. Mnohým bolo na prekážku verejné zamestnanie. Iní, o ktorých sa dobre vie, že je ich mnoho, síce i proti spomenutým ťažkostiam venovali sa pestovaniu slovenského jazyka a viacerými vydaniami poučných pravidiel, určených na jeho vybrúsenie, ho aj obohatili, ale tieto pravidlá tak preplnili pravidlami, čerpanými z českých prameňov, že by vyhovovali skôr Čechom ako panónskym Slovanom.
Keď si tejto veci veľmi dobre všimli mnohí a poriadne verejne činní mužovia[2], podľa vlastnej schopnosti a jasného postrehu povzbudzovali nás, prosili a aj viac ráz pobádali, aby sme sa my chytili do tej práce a aby sme s napätím všetkých síl celkom upravili pravopisné pravidlá, očistené od chýb a ťažkostí , podľa úzu Slovanov, bývajúcich v Panónii. Táto práca sa nám videla ťažká, v daných našich okolnostiach veľmi ťažko dosiahnuteľná a pre zmenu, ktorú so sebou nevyhnutne privádzala, i nebezpečná. Vedeli sme totiž s plnou istotou, že narazíme na mienku iných, pretože aj tu platí výrok: „Väčšiu silu má stará chyba ako nová náprava“, nehovoriac o nevhodnom ako aj straníckom úsilí tých, ktorí sa všemožne snažia dokázať, že i v samom panónskoslovanskom pravopise treba kráčať po stopách českých. Pre tieto prekážky sme sa veru chceli celkom vyhnúť tejto práci, zatarasenej toľkými ťažkosťami. Keď však na nás veľmi naliehali a toľko ráz nás prosili, aby sme túto malú prácu neodvrhovali – veď keby sa náhodou aj zjavili nejakí príliš prísni kritici, ako to už býva, nestarali by sme sa o nich, - konečne sme horko-ťažko so žiadosťou súhlasili, ale predsa sme neuznali za dobré, dať sa do práce prv, kým by sme neoboznámili s predsavzatím múdrych a preslávnych mužov, ktorí bývali ďaleko od nás a mohli mať o vec záujem. Na ich súhlas, a ešte aj odporúčanie sme začali. Čo sme však vykonali, nech posúdia tí, ktorým na srdci leží starosť o tieto domáce veci, a nie tí, čo nevedia rozoznať somára od komára. [1] Bernolák namiesto prívlastku slovenský dosť často používa starší historický termín – panónskoslovanský.
[2] Boli to predovšetkým tí slovenskí vzdelanci, na ktorých sa Bernolákova družina na bratislavskom generálnom seminári obrátila s prosbou o písomné vyjadrenie k otázke spisovného jazyka Slovákov.
