1. ALBRECHT HABSBURSKÝ A TURECKÉ NEBEZPEČENSTVO
Po smrti Žigmunda Luxemburského na trón na krátke obdobie nastupuje Albert Habsburský[1] (1437 – 1439). Príčiny zvolenia: 1. Rast tureckého nebezpečenstva – postoj uhorskej šľachty (bol ochotný na vlastné trovy bojovať proti Turkom).
1.1. Skupiny súperiace o uhorský trón
2. CESTA MATEJA KORVÍNA K MOCI
Na začiatku bol konflikt[2] medzi panovníkom a Huňadyovcami => nepokoje => Ladislav Pohrobok uteká s Matejom Korvínom (ako rukojemník) do Čiech. Neskôr Matej Korvín dostáva ponuku od uhorskej šľachty stať sa panovníkom Uhorska.
3. CHARAKTERISTIKA VLÁDY MATEJA KORVÍNA
Uhorské stavy zvolili koncom januára 1458 Mateja Korvína, mladšieho syna Jána Huňadyho, za uhorského kráľa. Chceli mať totiž na tróne pôvodom domáceho panovníka, ktorý by zabezpečil obranu proti Turkom[3]. Za svoju úlohu Matej Korvín považoval likvidáciu bratríckeho hnutia[4] na východnom Slovensku. Po víťazstve prijal niekoľko rodových vojakov do svojho „čierneho vojska“ ako žoldnierov. Podnikal výpravy proti Turkom[5].
3.1. Domáca politika[6]
Obmedzil moc vysokej šľachty, udeľoval županskú hodnosť, ktorá bola dedičná, obmedzil sťahovanie poddaných => relatívne zlepšenie postavenia poddaných, obnovil listinu Placetum regium.
Krajinu i napriek dlhým vojnám zanechal silnú a konsolidovanú. Svojimi hospodárskymi reformami ako boli nové dane („od komína“ a i.), osídľovanie hornatých oblastí krajiny (valašská kolonizácia) si zabezpečil dostatočný príjem financií. Zreorganizoval i správu krajiny, do vysokých funkcií si vyberal ľudí sám, často pochádzali zo stredných a nižších vrstiev šľachty, dokonca i z mešťanov.
3.2. Zahraničná politika
V boji o český trón[7] pripojil k svojmu územiu Moravu, Sliezsko a Lužice. Zúčastnil sa na križiackej výpravy v Čechách. V bitke pri Vilémove v roku 1469 bol zajatý. Po dohode s bol oslobodený, ale nedodržal sľub, a ďalej bojoval.
Chcel sa stať rakúskym cisárom[8], preto bojoval proti Fridrichovi. V roku 1485 dobyl Viedeň, ale nestal sa cisárom.
4. KULTÚRNA POLITIKA
S jeho vládou je spojený i prienik myšlienok humanizmu[9] a renesancie do Uhorska. Matej bol veľkým mecenášom umenia i vzdelania. Na jeho dvore pôsobilo mnoo významných umelcov a mysliteľov (Ján Müller - Regimontanus => prenikanie humanistických myšlienok).
Centrom vzdelávania sa stala Bratislava, kde v roku 1467 založil univerzitu nazývanú Academia Istropolitana[10] (kancelárom univerzity bol Ján Vitéz a učitelia boli z Viedne) preto, aby uhorskí študenti nemuseli chodiť do zahraničia. V roku 1467 so svojimi 4 fakultami – artistickou, teologickou, lekárskou a právnickou – začala svoju činnosť. Jej trvanie nebolo dlhé, zanikla zrejme ešte za vlády Mateja, lebo ju nikto nechcel podporovať.
Ďalším významným centrom vzdelania sa stala knižnica v Budíne. Bibliotheca Corviniana bola zrejme po pápežskej knižnici v Ríme najväčšou vo vtedajšej Európe.
Nečakanou smrťou Mateja I. Korvína[11] v roku 1490 odišiel z trónu jeden z najšikovnejších uhorských panovníkov. Nezanechal však legitímneho potomka a pozícia nemanželského syna Jána bola veľmi neistá. Krajinu čakali neľahké časy.
[1] Zomiera po nadmernej konzumácii nezrelých melónov.
[2] Do väzenia sa dostal po udalostiach ktoré sa odohrali v Uhorsku po smrti jeho otca všemocného Jána Huňadyho.
[3] V čase nástupu na trón mal teda Matej dostatočné množstvo životných skúseností na to aby dokázal riadiť krajinu. A nechýbali mu ani vojenské skúsenosti, ktoré získal po boku svojho otca, vychýreného bojovníka.
[4] Tí ovládali rozsiahle územia predovšetkým na severe krajiny (Slovensko). Mali v moci mestá, hrady, žili v poľných táboroch. Niektoré skupiny uznávali ako autoritu Jana Jiskru, ktorý ich vlastne priviedol na ochranu nástupníckych práv Ladislava Pohrobka a zvádzal boje s jeho nepriateľmi, iní postupovali na vlastnú päsť (Brcál, Bartoš). Po niekoľkoročných bojoch sa Matejovi podarilo uzatvoriť s hlavným veliteľom bratríkov dohodu a za veľké odstupné získal späť väčšinu nimi ovládaných území. Nespokojných bratríkov, ktorí sa odmietli podrobiť potom v roku 1467 porazil a ich posledný poľný tábor vo Veľkých Kostoľanoch zrovnal so zemou.
[5] V tom čase stál na hraniciach krajiny ďalší nepriateľ – osmanskí Turci. Tí už od vlády Žigmunda Luxemburského ohrozovali južné oblasti Uhorska. Matej proti nim podnikol niekoľko výprav, vždy však s odstupom niekoľko rokov, takže o systematickom postupe nemožno hovoriť. Jeho záujmy boli totiž na západnej hranici Uhorska. Takže bolo šťastím, že v tom čase viedli Turci vojnu s Benátkami. K najväčším úspechom Mateja na Balkáne tak patrí dobytie Jajca, hlavného mesta Bosny a oveľa neskôr Šabacu.
[6] Za svojho najväčšieho nepriateľ považoval Matej českého kráľa Juraja Poděbradského. Bolo to prekvapujúce z dvoch dôvodov: 1. Bol to jeho svokor (i keď manželstvo s Katarínou bolo krátke); 2. Jurajovi mal byť vďačný za to, že ho po smrti Ladislava Pohrobka prepustil z pražského väzenia.
[7] Matej v roku 1569 vtrhol na Moravu a do Sliezska a nechal sa korunovať za českého kráľa. Juraj na to zareagoval tak, že za svojho nástupcu určil syna poľského kráľa Kazimíra IV. Vladislava. Tým získal silného spojenca a naopak, Matej obávaného nepriateľa. Situáciu sa pokúsili využiť i nespokojní uhorskí veľmoži, ktorí začali s Vladislavom tajné rokovania o zvrhnutí Mateja z trónu. K tomu však nedošlo, vodcovia sprisahania, bývalí Matejovi prívrženci Ján z Čazmy a Ján zo Sredny (Pannonius a Vitéz) boli zatknutí. Poliaci síce vpadli do Uhorska ale po pár týždňoch krajinu bez väčšieho úspechu opustili a uzavreli prímerie. V Matejovom vlastníctve ostala Morava, Sliezsko a Lužica.
[8] Bola to jeho veľká túžba. Na to ale musel ovládať niektorú z krajín ríše. Keď mu nevyšiel pokus v Čechách, obrátil sa trochu južnejšie. Jeho pozornosť sa sústredila na rakúske krajiny. Postupne ovládol celé Dolné Rakúsko aj s Viedňou, ktorá sa stala jeho sídlom.
[9] Humanizmus bol nový svetonázor, ktorý kládol dôraz na život na Zemi a zdôrazňoval schopnosti a rozum človeka.
[10] Császár M., Az Academia Istropolitana, Pozsony 1914, str. 105 – 106.
[11] Vraj umrel na infarkt v roku 1490 vo Viedni.
