1. ZNAKY ROZVINUTÉHO FEUDALIZMU
Končí proces feudalizácie a nastáva hospodársky rozvoj. Taktiež boli oddelené remeslá od hospodárstva, vznikli mestá (kráľovské a poddanské) a vzrástla úroda (3 poľný systém hospodárstva).
2. VZRAST MOCI FEUDÁLOV - FORMOVANIE UHORSKEJ ŠĽACHTY
V 13. storočí bol dovŕšený rozpad kráľovského pozemkového vlastníctva, šľachta získava majetok a úrady dedične.
3. CHARAKTERISTIKA VLÁDY ONDEREJA II. (1205 - 1235)
Ondrej II. bol panovníkom slabšieho charakteru, viedol dobyvačné vojny (Halič) a zúčastnil sa jednej z križiackych výprav[1]. Kráľovi poskytla vojsko šľachta a kráľ sa im za to odvďačil tak, že im prideľoval majetky (niekedy až celé župy). Získaval príjmy z neplnohodnotne razených mincí (chýbalo zlato a striebro) a prenajímal kráľovské príjmy židom => krajina sa zmenila na osie hniezdo, kde každý bojoval proti každému. Nespokojní boli najmä Servienti (kráľovskí služobníci a vojaci) a Jobabióni (hradskí vojaci), ktorí v roku 1222 prinútili vydať Zlatú bulu[2]. Tá položila pevné hranice medzi vládnucu triedu (šľachta) a pracujúce masy (poddaní). Dokončil sa proces formovania nižšej šľachty – zemianstva.
4. TATÁRI
4.1. Charakteristika vlády Belu IV.
Bol synom Ondreja II. a na rozdiel od svojho otca bol kráľom pevnej ruky. Upevnil kráľovskú moc prijatím kmeňa Kumánov[3]. Šľachta ho nenávidela pretože kontroloval donácie (darovacie listiny).
4.2. Vpád Tatárov v roku 1241
Mongolské kmene zjednotil Temudžin, ktorý neskôr dostal titul Džingischán (veľký chán) => začali viesť dobyvačné vojny a obsadili územia v Ázií (Čínu) a vo východnej Európe (Kyjevskú Rus). Ich cieľom bolo obsadiť celú Európu. Vodca Batuchán vpadol na územie Uhorska v dvoch prúdoch v roku 1241. Prvý prúd v bitke pri rieke Slanej porazil vojská kráľa Bela IV. a on utiekol najprv do Viedne a potom na Balkán. Druhý prúd prešiel Poľskom a pri Lehnici v roku 1241 porazil poľsko-nemecké vojská. Po bitke sa zvrtol na Moravu a prišiel na Slovensko. 4.2. Príčiny odchodu Tatárov z územia Uhorska
Vraj umrel Džingischán (Ogotaj). Na výprave bol aj jeho syn, ktorý sa nechcel podriadiť Batuchánovi => odišiel. Batuchán si uvedomil, že jeho vojsko je slabé na to, aby dobyl Európu, a tak odišiel aj on => v Uhorsku nastal hladomor.
4.3. Charakteristika vlády Belu IV. po odchode Tatárov
Belo IV. sa po odchode Tatárov do Uhorska vrátil a zmenil spôsob vládnutia => dostaneš pôdu, ale vybuduješ kamenný hrad. Vedie viacero vojen: 1. S Fridrichom Rakúskym o návrat troch žúp, ktoré mu dal do prenájmu keď bol vo Viedni; 2. S Přemyslom Otakarom II. o rakúske dedičstvo (rozhodujúca bitka bola pri meste Groissenbrunn v roku 1260); 3. Proti synovi Štefanovi.
5. POSLEDNÍ ARPÁDOVCI NA UHORSKOM TRÓNE
Štefan vládne 2 roky (1270 – 1272) a po ňom nasleduje Ladislav IV. Kumánsky vládne osemnásť rokov (1272 – 1290). Počas pobytu oboch panovníkov na tróne pokračovali boje o rakúske dedičstvo (1271 – 1273). V Nemecku sa nemeckým kráľom a rímskym cisárom stáva Rudolf Habsburgský, ktorý v roku 1278 na Moravskom poli bojoval proti Přemyslovi Otakarovi II. o rakúske dedičstvo. Ladislav IV. Kumánsky bol na strane Rudolfa Habsburgského. Neskôr Ladislava IV. Kumánskeho na tróne vystriedal Ondrej III., ktorý bol posledným panovníkom z rodu Arpádovcov (1290 – 1301). Ten v roku 1301 vymrel.
6. OLIGARCHICKO-ARISTOKRATICKÉ OBDOBIE[4]
Pojmom oligarchia označujeme vládu najsilnejších a najbohatších ľudí. V tomto období narastala moc šľachty => anarchia (bezvládie). Na trón sa dostal aj Matúš Čák Trenčiansky[5] (Pán Váhu a Tatier), hoci kandidáti boli traja: 1. Václav (neskôr III.); 2. Karol Róbert z Anjou; 3. Oto Bavorský. Mal pod kontrolou západnú časť územia Slovenska. Omodejovci mali zase na starosti východnú časť.
6.1. Matúš Čák Trenčiansky za vlády Ondreja III.
Bol bezohľadný, ctižiadostivý šľachtic. Keď chcel dosiahnuť moc a majetky, nevolil prostriedky. Napádal cirkevné majetky (nitrianskeho biskupa).
6.2. Matúš Čák Trenčiansky po smrti Ondreja III.
Po smrti Ondreja III. podporuje Václava, neskôr Karola Róberta, ktorý sa stal v roku 1308 kráľom. On ho spravil palatínom a taverníkom, čo si však Čák nevážil - napadol nitrianskeho biskupa a presťahoval jeho poddaných na svoje majetky. Cirkev ho za tento čin exkomunikovala (vylúčila) a vyhlásila internikt[6]. Nakoniec začal ohrozovať samotného Karola Róberta v Budíne.
6.2. Spor medzi Omodejovcami (Abmi) a Košicami
Tento spor vyústil v roku 1312 do bitky pri Rozhanovciach. Košice boli podporované Karolom Róbertom a Omodejovci – vojskami Matúša Čáka. Po bitke, ktorú len tak-tak vyhral Karol Róbert, väčšina šľachty prešla k nemu.
[1] Vyhlásil ich pápež proti pohanom pod zámienkou oslobodiť Jeruzalem. Skutočne to bolo kvôli koristi.
[2] Pečatná listina.
[3] Kočovné kmene sídliace v povodí rieky Volgy. V 11. storočí sa presúvali na západ a tlačili pred sebou Pečenehov. Koncom 11. a začiatkom 12. storočia prenikli až do Vlašska a Pečenehovia s nimi splynuli. Vtedy Kumáni útočili na okrajové časti Uhorska. Podobne ako Polovci-Plavci boli usadzovaní ako zajatci I najímaní do vojenských služieb uhorských kráľov. Kráľ Belo IV. v roku 1239 prijal Kumánov pod svoju ochranu a dovolil im usaďiť sa v Uhorsku, čo sa stalo zámienkou pre vpád Tatárov do Uhorska roku 1241. Kráľ Ladislav IV. Kumánsky im dal zvláštne výsady. Kumáni tvorili samostatnú etnickú a administratívno-správnu jednotku až do roku 1848.
[4] Obdobie po smrti Ondreja III.
[5] Pochádzal zo starého maďarského šľachtického rodu. Urobil kariéru ako veliteľ v bojoch proti pánom z Kysaku i proti rakúskemu vojvodovi Albrechtovi, ktorého v lete roku 1291 porazil pri Viedni. Za tieto zásluhy sa v roku 1292 stal bratislavským županom, v rokoch 1293 – 1296 bol správcom kráľovských stajní a v rokoch 1296 až 1297 palatínom. K svojim rozsiahlym majetkom získal po smrti príbuzných hrady a panstvá Topoľčany, Uhrovec. Oponice (1284 – 1296), kúpil polovicu panstva Červený Kameň a získal menšie majetky v Hontianskej, Komárňanskej a Ostrihomskej stolici. Strediskom jeho panstva sa stal Trenčín. Podporoval kandidatúru českého kráľoviča Vaclava na uhorský trón, za čo od neho v roku 1302 dostal celú Trenčiansku a Nitriansku stolicu. Od roku 1311 až do smrti vzdoroval kráľovi Karolovi Róbertovi. Robil samostatnú politiku. Ako spojenec Habsburgovcov bojoval v roku 1314 na Morave proti českému kráľovi Jánovi Luxemburskému, no neúspešne. Zomrel na Trenčianskom hrade 18. marca 1321.
[6] Zákaz vykonávať cirkevné úkony – krsty, svatby, pohreby a omše.
