Veľa ľudí sa pokúšalo určiť miesto, odkiaľ sa strieľalo, smer, ktorým bola zbraň otočená a silu zvuku výstrelu. Je však zbytočné sa týmito otázkami zaoberať, lebo chýbajú dôkazy. Existuje iba niekoľko dôkazov na určenie vzdialenosti.
a) Keď sa predmet, do ktorého sa strieľa nachádza ďalej od strieľajúceho, tvar vystreleného náboja sa viac podobá na samotný tvar náboja.
b) Ak sa však strieľalo zblízka, vystrelený náboj by sa podobal malému kruhu.
c) Čím väčšia je rýchlosť a rozmer náboja, tým väčšia bude aj kinetická energia a náboj sa bude nachádzať hlbšie.
Jediný háčik je v tom, že sa nerobila prehliadka šiat ani rany Christa Boteva. Dokonca nebola urobená ani pitva, a to je dôvod, prečo nemôžeme s určitosťou povedať, akým smerom sa do obete strieľalo a či skončila guľka z pištole niekde v jej hrudi.
Preto prvou hypotézou sa teraz už neoplatí zaoberať, lebo teraz už ťažko nájdeme také písomné alebo ústne dôkazy. Musíme ju však označiť za existujúcu!
Druhá hypotéza sa zakladá na rozprávaní bulharského spisovateľa a súčasníka Christa Boteva Zachariho Stojanova, ktorý vo svojej životopisnej knihe o tomto revolucionárovi v kapitole o jeho smrti pridáva poznatok svedka Nikolu Obretenova.
Rozdiel medzi druhou a treťou hypotézou je iba v tom, že ak sa v druhej hypotéze hovorí o "vražednej zbrani", v tretej sa hovorí o "nepriateľskej zbrani". Nepriateľskou zbraňou myslel Obretenov akéhokoľvek tureckého vojaka. Ak si však nebol istý, mohol tým myslieť aj nejakého vojaka-bulhara, ktorý vraždil preto, aby sa stal vodcom skupiny. Avšak dôkazy o tom, že by mal Botev vo svojich radoch nejakých nepriateľov neexistujú!
Tretia hypotéza, za ktorú sa vyslovil Obretenov, vyzerá byť zo začiatku tá pravá, pretože práve on sa pokladal za dôveryhodného a pravého svedka Botevovej smrti. Ale je to naozaj pravda? Čo ak niekde existuje hypotéza štvrtá? Tu je vysvetlenie.
Obretenova v tomto prípade musíme chápať ako obyčajného svedka. Pri jeho svedectvách musíme byť maximálne opatrní, kritickí a objektívni, pretože on sa na Botevovu smrť pozeral inými, možno trocha viac ružovými okuliarmi. A navyše mohol byť označený za člena skupiny, ktorá zabila Boteva, alebo dokoca za možného vraha.
Zo súdneho procesu s Nikolom Obretenovom
Smrť Christa Boteva Obretenov vo svojej knihe O spomienkach z bulharského povstania opisuje takto:
"Keď sa deň chýlil ku koncu, utíchli boje na všetkých frontoch. Po zaznení trúbky už nebolo počuť ani jeden výstrel. Chlapi z našej družiny išli za Botevom, aby tiež vyhlásili koniec bojov na tento deň. Turci sa odobrali späť do mesta odkiaľ prišli a všade nastalo hrobové ticho.
Celá družina zišla spolu s Botevom dolu k studni, aby sme sa mohla napiť. Cestou sme na rukách niesli nášho raneného vojaka Pera. Jeho zdravotný stav bol vážny, preto sme Botev, Levski a ja zostali pri ňom. Sadli sme si na skalu. Boli tam s nami aj ostatní členovia družiny, Sava Penev a Dimitar Todorov, ktorí sa už stihli vrátiť. So zamysleným výrazom v tvári sa nás po chvíli všetkých opýtal: "Čo budeme ďalej robiť, keď nám postupne umierajú všetci vodcovia družín? Pomoc nechodí a chlieb sa tiež míňa. Máme pokračovať ďalej, alebo sa máme vrátiť do Srbska?" Kým sme rozmýšľali nad odpoveďou, zrazu sa ozval Pero a povedal: "Botev! Ak to urobíš, môžeš si byť istý, že všetku slávu, ktorú si svojimi činmi získal, stratíš."
Vojvoda nepovedal nič, len tak sa mlčky postavil a pozrel sa, či náhodou niekde nehrozí nejaké nebezpečenstvo, ktoré by mohlo ohroziť jeho družinu. V tom momente zaznel výstrel z pušky a Botev padol mŕtvy z prestreleným srdcom tvárou k zemi. Ja a Georgi Apostolov sme ho odniesli trocha ďalej, no kým sme ho položili na chrbát, už bol mŕtvy a nedýchal. Bol zabitý nepriateľskou zbraňou bez toho, aby povodal čo i len jedno slovo.
Ostali sme stáť a chviľu nám trvalo kým sme sa spamätali. Pobrali sme všetky veci, ktoré by mohli naznačovať, že Botev bol vodca, aby ich nikto druhý neukradol. Ja som zobral jeho mapu, ktoru mál schovanú v kabáte. Bola celá od krvi a prederavená guľkou zo zbrane. Zobral som aj hodinky, ďalekohľad, kompas a peňaženku, v ktorej bolo päť grošov. Georgi Apostolov zobral jeho čiapku, revolver a kabát. Všetci sme plakali. Rad za radom sme pobozkali čelo nášho vodcu a nechali sme jeho pozostatky napospas osudu, aby sa splnili jeho slová, ktoré povedal: "Nech si aj ja nájdem v radoch bojov svoj hrob!" Rozlúčili sme sa s ním a odišli sme k potoku. Dohodli sme sa, že nebudeme nikomu hovoriť o Botevovej smrti, hoci sa ich veľa ľudí pýtalo kde je vojvoda, ale oni povedali: "Išiel popredu a my ideme za ním." Na tichom mieste na čistinke v lese sme obviazali Perovi ranu pri kolene.
Už bola noc a my sme od únavy všetci zaspali. Skoro ráno pri východe slnka nás zobudilo cválanie koní. Videli sme ich prichádzať z toho istého smeru, ako sme včera večer prišli my. Muž na koni nás zbadal ako prvý a začal strieľať do Pera. Po chvíli padol mŕtvy na zem s prestreleným srdcom. Georgi Apostolov následne z pomsty zabil strieľajúceho muža. Keď videli, že ich vodca padol mŕtvy z koňa na zem, spanikárili, otočili sa a utekali preč. My sme využili ich strach a pobrali sme sa naspäť do hory."
Záver
Nech už to je tak ako to je, záhada smrti Christa Boteva, ktorá existuje už od roku 1876, zostane navždy hádankou. Dlhé roky sa robili výskumy v tejto oblasti, zhromažďovali sa poznatky, predpoklady, fakty a nakoniec... niekto povedal, že Botev bol zabitý tureckou zbraňou. A tomuto faktu sa dodnes verí. Verí sa preto, aby sa ochránilo dobré meno bulharského národa.
